Electus - Za múrom (Dokončené)

31. Kapitola

Vtedy mi doplo. Zmýlili si ma. Lepšie som sa na ňu pozrela. Mala krátke čierne husté vlasy, čiernu mikinu a čierne džínsy. Jedine topánky jej svietili ako semafor. Boli totiž krikľavo oranžové. Muž na ňu podozrivo pozrel a začal sa jej niečo pýtať. No ona sa zamračila, prudko sa vystrela, akoby dostala elektrický šok, otočila sa mu chrbtom a prekrížila si ruky. Vtom som jej uvidela do tváre. Mala ju prekrásnu. Jej pleť bola dokonalá, bez akejkoľvek vyrážky (čo sa o mne nedalo povedať) s malým nosom a krásnymi hnedými očami. Havranie vlasy jej spadali na plecia. Hoci jej tvár bola skrivená od bolesti, pôsobila elegantne a krehko. Hneď som pocítila príliv žiarlivosti. Prečo práve ja musím byť taká bledá ako stena? Prečo práve ja musím mať tvár ako povrch Mesiaca? Prečo práve ja...

Takto by som pokračovala ďalej, keby som zrazu nepočula buchot a treskot v diaľke. Odvrátila som oči od tej dokonalej Miss temnoty a pozrela som sa na cestu. O pár sekúnd dorazila príčina toho hrozného zvuku. Prichádzal starý, rozheganý autobus, ktorý sa sotva vliekol na stanicu.

...

V autobuse bolo dusno a všade kopa prachu. Už od začiatku cesty som cítila nevoľnosť. Akoby toho nebolo málo, autobus sa kýval zo strany na stranu, čo mi rozhodne nepomáhalo. Pred pár minútami by som bola dala všetko za to, aby som sa tu dostala, no teraz sa mi tá prosba nejako nepozdávala. Prinútila som sa zavrieť oči a hlavu oprieť o operadlo. Pod zavretými viečkami som si znova prechádzala rozruch na stanici.

...

K autobusu sa valila hŕstka ľudí. Prechádzala som popri stĺpoch a začlenila sa do davu s nádejou, že ma neuvidia. Práve vtedy tam na moju smolu dorazil pán profesor. Pýtal sa mužov na výsledok. Ich ľútostivé pohľady a kývajúce hlavy zapríčinili, že znovu nabral odtieň paradajky. Nazlostene sotil do jedného z nich a pobral sa k hlúčiku ľudí čakajúcich v rade. Očami prechádzal z osoby na osobu. Horúčkovito som premýšľala, čo ďalej. Rýchlo som sa pričlenila k jednej rodinke s deťmi a nenápadne som sa ich pýtala, ako si kúpim lístok na cestu.

Profesor ďalej blúdil očami po cestujúcich, zatiaľ, čo muži tam niečo nahnevane hundrali. Nakoniec zabodol oči do mňa. Jeho tvár nadobudla víťazoslávnu grimasu. Jedným pohybom ruky si zavolal mužov k sebe, nespúšťajúc zo mňa oči. Prehltla som. Tá pani mi ešte stále niečo hovorila, ale ja som ju už vôbec nevnímala. Muž so sivými vlasmi mi kývol a posunkom mi naznačil, aby som šla k nim. Obzrela som sa. Všade naokolo stáli muži a čakali, čo urobím. Nervózne som sa pozrela na rad. Pri šoférovi stála stará babka a nadšene sa s ním zhovárala. Znovu som sa pozrela na profesora. Jeho plešinka na slnku priam svietila. Zabodával do mňa mrazivý pohľad. Ako odpoveď mu bola moja tvár plná vzdoru. Muž vedľa neho si prekrížil ruky na hrudi. Jeho reč tela bola absolútne jasná. Keď nepôjdem dobrovoľne, tak potom nasilu.

Horúčkovito som sa rozhliadala po okolí a hľadala nejakú únikovú cestu. Čo ak by som použila mágiu? Pohľad mi padol na opustené miesto na kraji stanice. Pozrela som sa na rad predo mnou. Tá pani sa ešte stále vykecávala. Podišla som ďalej, aby ma nikto z cestujúcich nemohol vidieť, no zároveň som po očku sledovala všetkých tých chlapov, ktorí na mňa upierali ostražité pohľady. Nemohli na mňa zaútočiť. Aspoň nie verejne.

Prehltla som. Ak to nevyjde... Zavrela som oči. Výbuch by tu neuškodil. Začala som si mrmlať zaklínadlo. Vtom mi nejaká chlapská ruka zakryla ústa. Prudko som otvorila oči. Predo mnou stáli traja chlapi v bielom. Ten naľavo mal ryšavé vlasy a statnú postavu. Jeho modré oči sa do mňa zabodávali ako kusy ľadu. Druhý bol zasa holohlavý. Hnedé oči sa nepriateľsky na mňa dívali a hodnotili. Celou jeho tvárou sa tiahla vyblednutá jazva. Hádzali na mňa výhražné pohľady. Tretí mal čierne vlasy siahajúce až po plecia, stál nado mnou a varovne mi do ucha zašepkal:

„Prezraď sa a prisahám, že my budeme tvoj najmenší problém."

Snažila som sa mu vykrútiť zo zovretia. Trhala som sa, kopala a škriabala, no on ma bez väčšej námahy oblapil jednou rukou a stisol ma tak pevne až to zabolelo. Tí dvaja sa zatiaľ nervózne obzerali, ale keď k nám nikto z ľudí neprichádzal, uvoľnili sa. Holohlavý sa pozrel na môj ruksak a posmešne skrivil ústa, čo ešte viac zvýraznilo jeho jazvu.

„Naše Spoločenstvo nie je žiadna turistická atrakcia, po ktorej sa môžu prechádzať Temní fagani."

Prudko som sa znova trhla, no zovretie nepovolilo.

„Podľa mňa ich Štefan dosť podceňuje, keď ich nepokladá za reálnu hrozbu. Veď sa na to iba pozrite. A toto je určite len začiatok. Nemám pravdu, žabička?" posmešne sa na mňa usmial a uštipol ma za líce.

Poslednýkrát som sa trhla. Bolo to však viac zo zúfalstva ako z odhodlania. Chlapi sa začali rehotať na plné hrdlá. Očividne sa na mne dosť zabávali. Bola som porazená. Pocit bezmocnosti mi začínal kolovať v žilách a postupne sa menil na niečo oveľa horšie. Hnev. Zaťala som päste. Do žíl mi pumpoval nával adrenalínu. Nasadila som masku ľadového pokoja a pohľadom som prebodávala tých dvoch predo mnou. Na moju smolu, nefungovalo to tak, ako som očakávala. Iba sa z toho viac rehlili.

Zavrela som oči, aby som utíšila slzy, ktoré sa mi z ničoho nič začali vyplavovať na povrch a nechala sa opájať krásnou myšlienkou, ako ich jedným mávnutím prsta vyhodím do vzduchu. Predstavovala som si ich tváre plné hrôzy, keď sa zrazu ocitnú v kilometrovej výške.