Electus - Za múrom (Dokončené)

18. Kapitola

22.4.2008

Začínam si pomaly plniť svoj životný sen. Konečne mám dosť prostriedkov. Dohodla som si stretnutia s historikmi a tiež sa pozriem do časti knižnice, kde sú umiestnené kroniky. Najlepšia možnosť by bola stretnúť Kronikára, ale nateraz to nechám tak. Zajtra mám stretnutie s profesorom Eduardom Consiliusom. Je to znalec na časť obdobia, o ktoré sa zaujímam.

24.4.2008

Nenašla som nič zaujímavé. Eduard mi nepovedal viac, ako vedeli všetci ostatní. Vidno, že sa tým nikdy nezapodieval. Zajtra pôjdem do knižnice a skúsim niečo nájsť v kronikách. Ktovie, možno sa mi pošťastí.

28.4.2008

Nemôžem tomu uveriť! Prehľadávala som všetky police s kronikami, no nič tam nebolo. Ani ň o tom, čo sa tu stalo. Hľadala som celé hodiny! Zajtra skúsim šťastie opäť. Možno som niečo vynechala. Ak tam nič nebude, skúsim to niekde inde. Možno v nejakej verejnej knižnici. Uvidím...

12.5.2008

Ja som ale hlupaňa! Bolo to celý čas predo mnou a ja som to nevidela! Za kronikami bola schovaná stará listina. Ktovie odkiaľ sa tam vzala? Našťastie, je tam všetko, čo potrebujem. Dokonca tam bola aj cesta ku Kronikárovi, ktorý mi má vraj o tom povedať viac, keď sa ho na to správne opýtam. Som hrozne nervózna. O pár týždňov budem musieť odísť. Pomaly sa začínam chystať. Pan bude mať za chvíľu sedem rokov. Je mi hrozne ľúto, že nebudem na jej oslave. Keď sa vrátim, oslávime to nanovo.

05.6.2008

Dnes odchádzam do Velehradu. Rozhodla som sa, že za Kronikárom pôjdem až keď preskúmam ruiny. Nechcem sa ho zbytočne pýtať, keď odpoveď možno nájdem aj tam. Ach, Severín ma volá, vraj je všetko pripravené na cestu.

Neveriacky som otvárala ústa. Hľadala pravdu, no neuspela. Pretočila som ďalšiu stránku. Bola to posledná zapísaná stránka s hnedým atramentom.

Milá Pan,

ak toto čítaš, zrejme moje snahy vyšli nazmar. Na týchto stránkach som Ti zanechala najdôležitejšie mená ľudí, na ktorých sa máš obrátiť. Ako už isto vieš, šla som do mesta, ktoré bolo kedysi naším hlavným mestom. V ňom bol vraj ukrytý cenný artefakt, ktorý mal obrovskú moc. Viac som o ňom, bohužiaľ, nezistila. Mesto, do ktorého som sa vybrala sa volá Veligrad alebo niektorí ho poznajú aj pod menom Velehrad. Považuje sa za hlavné sídlo Veľkej Moravy. Aj keď sú o tom dohady. No pre svet mágov je toto mesto známe, ako Mesto Rozdelených. V jednej časti mali sídlo Temní a v druhej Svetlí. Mám dôkazy o tom, že vychádzali medzi sebou dobre. No potom niekto ukradol vzácny artefakt a Temní to hodili všetko na Svetlých. No ich pramene píšu, že aj im bol v tú noc ukradnutý ich artefakt. Našla som tiež dôkazy, ktoré nasvedčujú, že Svetlí v tom prsty nemali. No drž to, prosím Ťa, v tajnosti. Počas môjho pátrania som zistila, že niektorým ľuďom sa nepáčilo, že do toho strkám nos. Možno sa pýtaš, prečo Ti to asi hovorím. Ak by som sa nevrátila z Velehradu... Musíš pokračovať. Zájdi za Kronikárom a spýtaj sa ho na cestu. Chcem, aby sa objavila pravda, ktorá možno opäť spojí obidva národy. Aby sa naspäť vrátil náš Znak moci a hrdosti. Chcem, aby si pokračovala v mojich stopách a našla pravdu, ktorá mne ostala pred očami skrytá. Nájdi ju a vynes na svetlo. Viem, že Tvoj otec mi za to odkrúti hlavu, a že máš možno aj strach. Stačí, ak sa budeš držať ďalej od ľudí, ktorí v to pochybujú. Dúfam, že to pochopíš, a že mi odpustíš tie narodeniny.

S láskou

mama.

Prečítala som si ho ešte dvakrát, aby som sa uistila, že všetko, čo som čítala je pravda. Ja? Veď sa nedokážem vytrepať ani zo svojej izby, aby o tom nevedela polovica vily. A ja mám ísť niekde na šialenú výpravu po maminých stopách? Za múr?! Bez toho, aby sa to nedozvedel otec?! To už rovno mohla napísať, že príde na kávu. Aj to by bolo viacej pravdepodobnejšie, ako fakt, že sa mám odtiaľ dostať. Pokúšala som sa o to už dobrých osem rokov! A aj keby som sa nejakým zázrakom odtiaľ dostala, čo potom? Veď som ani nevedela, kde mám začať. Mala som ísť najprv ku Kronikárovi alebo do Velehradu? A ako to urobiť, aby som už o pár hodín nesedela v otcovom aute s jedným z jeho podlizovačov?

Vzdychla som si. Prečítala som posledné slovo v liste. Mama. Napísané jej úhľadným rukopisom. Bola z mála tých, čo písali ľavou rukou, preto bolo jej písmo obzvlášť pekné. Jemne som sa ho dotkla. Spomenula som si na jej úsmev. Vždy mi hovorila, že by pre mňa urobila čokoľvek. Som ja ochotná pre ňu spraviť to isté? Zavrela som denník a zastavila tak prúdy spomienok, ktoré sa mi náhle vynárali pred očami.