Electus - Za múrom (Dokončené)

24. Kapitola

Veľké dubové dvere boli rozlámané na cimpr-campr a cez takmer celú miestnosť sa hompáľalo obrovské kladivo z jednej strany na druhú. Viselo na hrubej reťazi pripevnenej o plafón. Bolo to šialené. Triesky a prach boli všade po mahagónovej podlahe. Zdola som počula vystrašené hlasy. Dokelu! Veď to muselo zobudiť celú vilu!

Sekundy leteli ako splašené. Vedela som, že už mi neostávalo veľa času hľadať, no rozhodne som sa nemohla nechať prezradiť! Musela som sa skryť. No kam? Rýchlo som zrolovala mapu a dala ju do ruksaka. V hlave sa mi vynorila spomienka. Kedysi sme sa tu s mamou a s otcom hrali na schovávačku. Vtedy som sa skryla do malej skrinky. Dlho ma hľadali a keď som sa im konečne ukázala, boli hrozne vystrašení. Povedali mi, aby som sa už nikdy do tej skrinky ani nepozrela. Odvtedy sme sa už na skrývačku v jeho pracovni nikdy nehrali.

Poobzerala som sa po miestnosti. Medzitým bolo počuť z chodby lomoz a dupot. Zrejme nevedeli, že sa to stalo tu. To by už som mala pred sebou celý personál na čele s Melissou. Očami som hľadala skrýšu spred ôsmich rokov. A, napočudovanie, našla som ju. Bola to malá skrinka za teraz už rozbitými dverami. Šikovne som schytila kľučku a otvorila ich. Zvláštne. Čakala som, že bude zamknutá. To sa otec vôbec nebál, že ju znova nájdem?

Z chodby som počula rýchle kroky. Vystrašene som do nej vliezla a potichu zavrela za sebou dvierka. Stihla som to práve včas, pretože do pracovne sa prihrnula Adriána s baterkou v ruke. Zarazila som sa. Celá vila bola postavená na stredoveký štýl, čiže baterka tu teraz vyzerala priam futuristicky.

Cez kľúčovú dierku som ju videla celkom jasne. Bola v sloníkovom pyžame, strapatá a na nohách mala zlaté papučky so zajačími uškami. Musela som premáhať smiech nad jej výzorom. Za ňou sa do miestnosti dotrepal zadychčaný Rajmund na invalidnom vozíku.

„Tu je miesto činu! Vedel som, že to bude tu. Od začiatku som to tušil," vravel ešte stále trochu zadychčaný.

Na sebe mal pásikavé pyžamo a obyčajné sivé papuče. Pod očami mal veľké tmavé kruhy. Vyzeral ako utečenec z väzenia, ktorého si v base podali.

„Keď ste to tušili už od začiatku, tak ste nám to mohli povedať skôr. Potom by sme nemuseli prehľadávať celú vilu," vravela podráždene Adriána.

„Nebudem vám predsa všetko vravieť a navyše, bolo celkom zábavné vás sledovať, ako sa pokúšate zistiť, čo sa stalo. A keď už sme pri tom utajovaní, myslím, že ste posledná, ktorá by mala niečo také hovoriť o iných," odsekol jej Rajmund a v očiach sa mu temne zablyslo.

„Neviem, o čom to hovoríte," dodala rýchlo Adriána, z hlasu jej však bolo počuť paniku.

„Ale no tak! Myslíte si, že všetci vám uverili to smiešne divadlo?! Ja teda nie! Počul som všetko, čo ste mali na srdci v onú noc."

Adriána chcela niečo povedať na svoju obhajobu, keď vtom sa do pracovne vrútili aj ďalší. Všetkým spočinul zrak na už takmer vyhasnutej sviečke na stole. Alfonz sa chopil velenia.

„Nana, Rajmund a Katrina, okamžite prehľadajte prízemie. Adriána, Sylvia a... Melissa? Kde je zase Melissa?!" opýtal sa podráždene.

Sylvia sa ozvala:

„Videla som ju, ako leží na zemi a spí. Pravdepodobne zaspala počas služby."

Alfonz si vzdychol:

„Choďte ju niekto zobudiť, zatiaľ sa môže k Adriáne a Sylvii pridať Igor. Prehľadáte prvé poschodie. Nikolaj a Artúr pôjdu von do záhrady a ja pôjdem do Pandorinej izby. Určite sa veľmi bojí."

Nedalo mi, aby som sa neuškrnula. Áno, už mám plné gate.

Každý sa rozišiel svojím smerom okrem Alfonza. Ten tam ešte stál a pohľadom prečesával celú miestnosť. Prišiel ku kope zvalených kníh. Zamumlal si niečo a pomalým krokom prechádzal okolo radov políc s knihami. Do každého radu nakukol a keď nič nevidel, pobral sa ďalej. Keď prechádzal okolo mojej skrýše, inštinktívne som sa stiahla dozadu až ku stene. Alfonz ten pohyb musel zachytiť, lebo zastal a pozrel sa mojím smerom. Pomaly kráčal k dvierkam. Ani okom nemrkol. Premkol ma strach. Pritlačila som sa k stene ako najviac to šlo. Alfonz sa zatiaľ pomaly blížil. Nakukol cez malú štrbinku medzi dvierkami a... Nič. Žmúril dovnútra, no nakoniec sa s povzdychom postavil. Nakukol ešte pod stôl a zmizol z pracovne.

Uvedomila som si, že som ešte stále zadržiavala dych. Začala som opäť pravidelne dýchať. Odrazu tu bolo akosi veľa miesta. Mohla som si dokonca aj natiahnuť nohy. V tom som si uvedomila ešte niečo veľmi podstatné. Ležala som. Spanikárene som si opäť sadla. Počula som za sebou nepatrný vrzgot a hneď na to prudký úder do chrbta. Pridusene som vykríkla. Otočila som sa a zbadala opäť drevenú stenu. Čo to malo byť? Znovu som sa dotkla steny a tá sa mimovoľne začala sklápať. Potlačila som teda silnejšie.

Doska sa úplne sklopila a mne sa naskytol pohľad na tunel zívajúci prázdnotou. Do nosa mi vrazil čerstvý vzduch. V duchu som si opäť prešla malú mapku otcovej pracovne. X mohlo byť aj na tomto mieste, kde som sa nachádzala. Dlho som teda nerozmýšľala a vydala sa po štvornožky v ústrety tmavého tunela.