Electus - Za múrom (Dokončené)

29. Kapitola

Možno ešte chcel niečo dodať, keď vtom mu čašníčka priniesla kávu. Žiarivo sa na ňu usmial a ona mu úsmev opätovala.

„Koľko chcete?" opýtala som sa ho, keď odišla.

Profesorovi takmer zabehlo.

„To myslíte vážne?" opýtal sa ma celý zarazený a popletený.

„Smrteľne vážne. Tak koľko?"

„Táto odpoveď má nedoceniteľnú hodnotu. Ľutujem, ale nemôžem vám pomôcť. Odíďte, prosím," rozhorčene ma odbil rukou.

Už mu pomaly dochádzala trpezlivosť.

„Neľutujte, pomôžte mi. Je to veľmi dôležité."

„A čo je také dôležité, že ho musíte vyhľadať?"

„To je moja vec."

„Aj toto je teda moja vec. Ľutujem."

Rozhodila som rukami. Nastal čas na plán B.

„Ste klamár a podvodník. Nič neviete. Iba si to vymýšľate!"

Zarazil sa.

„Kto to o mne povedal?"

„Ja, ak mi nepoviete, čo chcem vedieť."

„Vyhrážate sa mi?"

„Zatiaľ iba slovami."

Profesor zbledol.

„To... To... Nemôžete! Zavolám na vás Hliadku!"

„A prečo si myslíte, že bude počúvať práve vás?" pokračovala som vo svojej predohre.

„Ja som tu veľmi vážený občan, mladá slečna. Varujem vás! Nezahrávajte sa so mnou!"

„Spoliehate sa na to, že ste váženejší ako ja? Nepredstavila som sa vám."

Consilius sa nervózne zahniezdil.

„Nemôžete byť ničím výnimočná. Ste na to veľmi mladá," odvetil nakoniec nepresvedčivo.

Hodila som naňho pochybovačný pohľad:

„No, nemyslím."

Profesor dlhú chvíľu mlčal. Pohrával sa s perom a sem-tam mi pozrel do očí. Ja som ho odmenila ľadovým pohľadom. Prehltol a rozhodil rukami na znak porážky.

„Tak... Teda dobre... Ale potom sa mi predstavíte!"

„Dohodnuté."

„Máte po ruke nejaký papier?" spýtal sa s povzdychom.

Podala som mu obrátenú stranu mapy. Roztrasenou rukou zobral pero a začal čmárať. Písal tam okolité mestá a dediny. Nakoniec tam nakreslil jednu veľkú bodku a ku nej napísal Stebnická Magura. Trochu nižšie nakreslil strom, asi to bol dub. Mapu ešte skontroloval a potom mi ju podal so slovami:

„Viac vám pomôcť nemôžem."

Poďakovala som sa mu a strčila si mapu do ruksaku.

„A teraz povedzte, na čom sme sa dohodli."

Významne na mňa pozrel. Zahniezdila som sa. Jeho oči stvrdli. Poobzerala som sa naokolo. Za ten krátky čas sa tu objavilo dosť ľudí. Námestie začalo ožívať. Pozrela som sa opäť na profesora, vystrela sa a rázne povedala:

„Volám sa Pandora Nocteová."

Ak mal profesor sivé vlasy, teraz mu priam zbeleli.

„Vy!" vyštekol a ja som sa strhla.

„Vaša matka je Alexandra Nocteová, však?! Temná!" hovoril a pri tom vstával od stola.

Jeho reakcia ma zaskočila.

„Áno. Asi áno."

„Asi?! Samozrejme! Tú podobu som si mal všimnúť už skôr!" kričal mi do tváre.

Potom sa nadýchol, aby sa upokojil a opäť prehovoril:

„Nedopustím, aby sa minulosť zopakovala! Nikdy! Je to všetko len a len vaša vina! Vás temných!"

Obrátil sa na najbližších dvoch mužov v bielom obleku, na ktorom mali nakreslené oproti sebe hlavu koňa a jednorožca.

„Páni, máme tu medzi sebou Temného!" zakričal na nich Consilius.

Vtedy som si uvedomila, že mám naozajstný problém. Rozbehli sa ku mne dvaja chlapi v bielych uniformách. Nečakala som, kým sa prihrnú až ku mne, preskočila som zábradlie a začala utekať smerom z námestia. Svetlá Hliadka mi bola v pätách. Upaľovala som z námestia tak rýchlo, ako som len vládala. No aj napriek môjmu úsiliu ma začali dobiehať. Ruksak ma neskutočne spomaľoval. Zabočila som doprava, aby som sa vyhla hlavnej ceste. Dostala som sa do bočných uličiek. Za mnou sa ozývali hlasy Svetlých mágov. Opäť som zabočila. Bolo to pár vzácnych sekúnd, kedy na mňa nemohli dovidieť. Využila som to na ďalšie zabočenie, keď vtom ma zdrapili niečie ruky. Zapchali mi ústa a ťahali ma za bytovku do krovia. Mykala som sa a snažila sa kopnúť útočníka, no nepodarilo sa mi to. Namiesto toho ma zovrel ešte silnejšie až som si myslela, že mi prasknú rebrá. Spolu sme sa hodili do krovia a v tichosti čakali. Hliadka prebehla okolo nás a ani sa neobzrela.

Po pár sekundách ticha neznámy uvoľnil zovretie a otočil si ma k sebe. Bol to posledný človek, ktorého som očakávala.

„Ty?" opýtala som sa ticho.