Electus - Za múrom (Dokončené)

59. Kapitola

Po líci mi stiekla slza. Zatvorila som oči. Nemohla som sa na to pozerať. Zrazu zo mňa vyprchali aj posledné zvyšky energie. Z davu som počula užasnuté výkriky, z niektorých strán sa ozývalo nesúhlasné šomranie. Netuším či ma niekde odniesli, ale zrazu stisk povolil. Vytrhla som sa mu z náručia. Otvorila som oči a poobzerala som sa, kam ma to dovliekol. Ukázalo sa, že som bola stále v aréne, dokonca na tom istom mieste. Očami som blúdila na miesto, kde...

„Peter!" vykríkla som a hnala sa k nemu.

V žilách mi rázom začala prúdiť nová energia. Nikto sa ma neopovážil zastaviť. Kľakla som si k nemu.

„Myslela som si, že už budeš na raňajky," zabŕdla som doňho s úsmevom.

Peter si ma však nevšímal, len mlčky ukazoval prstom pred seba. Pozrela som sa tým smerom a skoro som odpadla.

Rozparovač bol zamrznutý v strede skoku asi pol metra od Petrovej tváre. Poobzerala som sa dookola. Všetci boli v šoku, dokonca aj ten tučniak na tribúne bol celý popolavý. Využila som príležitosť, schmatla Petra pod pazuchu a ťahala ho preč z arény. Prvý sa spamätal tučniak. Začal vyštekávať povely na mužov v čiernom a hnal ich za nami. Vošli sme do prvých otvorených dverí, na ktoré sme narazili. Peter sa už začal pomaly spamätávať, pretože na odbočke ma zastavil. Mrmlal niečo o zabočení doprava. Prikývla som. Počas nášho úteku sa o mňa opieral celou svojou váhou, čiže sme šli dosť pomaly. Prechádzali sme popri klietkach s väzňami. Zrazu Peter vykríkol:

„Zastav!"

Oprel sa o klietku, z ktorej na nás prekvapene hľadel malý chlapec. Mohol mať tak desať rokov. Bol chudý, tie handry, čo mal na sebe na ňom ledabolo viseli. Kučeravé vlasy mu padali do tváre. Nemohla som si nevšimnúť modriny, ktorých tam snáď mal toľko, ako pieh. Ako by to nebolo málo, s nimi boli popretkávané aj biele tenké jazvy.

Peter začal rýchlo strkať nôž do zámky. Na otázky nebol čas, takže som mu mlčky pomohla. Klietka sa s rachotom otvorila. Rozozvučal sa alarm. Z chodby za nami sa ozývali výkriky. Chlapec rýchlo vyšiel z klietky, podoprel Petra z druhej strany a spolu sme sa dali na útek.

Na svoju vychudnutú postavu bol neskutočne silný. Mám pocit, akoby väčšiu časť Petrovej váhy zobral on a mne nechal symbolické tri kilá, aby sa nepovedalo. Doslova sme vyrazili dvere, čo nám stáli v ceste, neskôr ďalšie a tak to išlo ešte niekoľkokrát. Hoci sme arénu nechali už za piatimi dverami dozadu, stále k nám doliehali hlasy prenasledovateľov. Peter sa zatiaľ už úplne spamätal z prvotného šoku a uľahčoval nám to, ako len vedel. Aj keď sme ho už neniesli, stále kríval, čím dosiahol v podstate tú istú rýchlosť, akou sme šli pred tým.

Po asi polhodine behu sme sa ich konečne striasli. Na miesto dvier sa tam črtal tenký biely záves. Odhrnuli sme ho a ocitli sa v „zelenej" chodbe. Pod nohami sa nám rozprestieral mach tiahnuci sa až k stropu. Z vrchu zasa rástli paprade, tiahol sa sýto zelený brečtan a kvitli pestrofarebné kvietky. Z diaľky bolo počuť hukot vodopádu. Vo vzduchu bolo cítiť všadeprítomnú vlhkosť. A po všetkých stranách boli umiestnené dvere, ktorými sme sa mohli dostať iba do ďalších problémov.

Sťažka dychčiac sme sa zastavili. Petra sme opatrne položili na huňatý mach. Ten, na moje veľké prekvapenie nevydal ani hláska. Unavene som sa oprela o stenu. Pozrela som sa na chlapca. Ten chudák nervózne prešľapoval z miesta na miesto. Kývla som mu hlavou a potľapkala miesto vedľa seba. S úľavou si vydýchol a nadšene prijal pozvanie.

Hneď, ako sme sa trochu upokojili, prikázala som Petrovi, aby mi ukázal nohu. Najprv sa mu veľmi nechcelo, začal s tými džentlmenskými rečičkami, no stačil mu môj jediný nahnevaný pohľad, aby zmĺkol a nechal sa bez šomrania ošetriť. Ktovie, ako som sa musela tváriť. Predstavila som si otcovu nahnevanú tvár. Striaslo ma. Nikdy by som nedokázala nahodiť ten vražedný pohľad, ktorým otec obdarúva každého, kto mu prinesie zlú správu. Vtedy mi bolo tých úbožiakov úprimne ľúto.

Do reality ma priviedlo Petrove tiché zastonanie. Zamerala som sa na nohu. Mal tam tri hlboké rezné šrámy. Tiahli sa mu cez celé lýtko. Okolie rany mal červené a opuchnuté. Zložila som si z chrbta ruksak a prezrela si jeho obsah. Nič na obviazanie som nebrala. Unavene som sa postavila. Hľadala som posledné zvyšky energie na vytvorenie lekárničky. Bolo to jediné zaklínadlo, ktoré mi ide bez väčšieho sústredenia a prvé, čo som sa naučila. Skrátka, pri mne sa nikto nenudil. Zhlboka som dýchala hľadajúc správne slová. Nakoniec sa chodbou nieslo:

„Pectore medicina."

O pár sekúnd som už držala v rukách lekárničku. Pozrela som sa na toho chlapčeka a nedalo mi nezasmiať sa. Vyvaľoval na mňa oči ako dva glóbusy. Keď som podišla k Petrovi, nenápadne sa odo mňa odtiahol. Zarazila som sa. Spýtavo som sa mu pozrela do očí. Ten iba prehltol, bojazlivo sa na mňa usmial a opäť mi predložil lýtko. Ešte chvíľu som ho ticho sledovala, no potom som celú svoju pozornosť venovala jeho nohe.