Electus - Za múrom (Dokončené)

84. Kapitola

Hneď nato sa obraz zmenil. Farby nabrali pochmúrnejší odtieň. Nevedno ako som sa ocitla na letisku. Pršalo. Na ponurej oblohe boli ťažké mračná plné vody. Pozrela som sa na seba a prekvapene som zhíkla. Dážď mi prechádzal rovno cez telo. Moje ruky poblikávali zakaždým, keď do nich narazila kvapka. Poobzerala som sa po celom letisku.

Práve som videla mamu, ako nastupuje do lietadla aj s nejakou blondínkou. Rozbehla som sa za nimi, aby som stihla nastúpiť. Mama si sadla úplne dozadu. Blondínka si k nej prisadla. Prišla som až k ich sedadlám a zažmurkala som. Vedľa mamy sedela posledná osoba, ktorú som si predstavovala. Sedela tam Adriána Stantinová.

Ani som si nestihla vypočuť, o čom sa tie dve môžu baviť, keď ma opäť stiahla temnota. Zasa sa zmenili farby. Z pochmúrnych nevýrazných farieb sa rázom stala červená, oranžová a čierna. Ocitla som sa obkolesená ohňom. Vystrašene som sa obzerala. Za mnou sa ozval naliehavý ženský hlas.

„Musíš odísť! Je to tu pre teba príliš nebezpečné!"

„Alex, to nemyslíš vážne! Je to len škrabanec! Zažila som už aj horšie veci!"

Pohľadom som pátrala v ohni, kým som nenašla dve mne veľmi známe postavy. Pribehla som k mame a Adriáne. Pri pohľade na Adriánu som zalapala po vzduchu. Ležala na zemi. Jej sivý sveter bol na niektorých miestach roztrhaný a džínsy mala samú tlejúcu dieru. No najhoršia z toho všetkého bola rezná rana na bruchu, ktorá silno krvácala. Pozrela som sa jej do tváre. Zračila sa v nich bolesť, no na moje prekvapenie aj veľké odhodlanie.

„Verím ti, ale..." tíšila ju mama, ktorá vyzerala na rozdiel od Adriány celkom v poriadku.

Na tvári mala pár škrabancov, vlasy jej zospodu kúsok prihoreli a mala aj trochu popálenú ruku, ale inak to nebolo nič vážne.

„Žiadne ale! Netrepali sme sa tu len preto, aby si tam šla úplne sama! Bezo mňa to nedokončíš! Spomeň si na proroctvo. Možno spolupráca porazí tú spleť tajomstiev a zrád. Musíme spolupracovať!"

„Ale ty už nevládzeš ďalej pokračovať. Nie, urobím to sama," lepšie sa jej zadívala do očí a pokračovala, „dokážeš sa dostať späť? Tu nemôžeš ostať!"

„Pff, samozrejme, že sa z tadiaľto dostanem, ale ešte pred tým ti pomôžem dokončiť úlohu."

„Choď ku mne domov, vyhľadaj Severína a odovzdaj mu môj odkaz," pokračovala mama, akokeby ju ani nepočula.

Adriána sa na ňu prekvapene pozrela:

„Takže si si to nerozmyslela? Vážne to chceš urobiť?"

Mama prikývla. Pozrela sa na Adriánu, premenila sa na havrana a odletela preč. Adriána ešte volala za ňou cez oheň, no už sa nevrátila. Nakoniec si vzdychla a priložila ruku na ranu. Zastonala. Zatínajúc zuby si začala niečo drmoliť.

Opäť ma vtiahol vír do ničoty. Farby sa rozpŕchli. Nabrali temný odtieň. Predo mnou sa formoval ďalší obraz. Bola som vo vile Tenebras. Tie steny by som poznala kedykoľvek. Stála som v otcovej pracovni. Ako vždy tam bola tma. Svetlo väčšinou vychádzalo z kozuba. Teraz tam bolo iba niekoľko žeravých uhlíkov. Niekoľko centimetrov odo mňa sa týčila otcova silueta. Prezrela som si ho. Vyzeral strašne. Čierne vlasy mal neupravené a rozcuchané, pod očami sa mu tiahli kruhy z nepokojných nocí. Na sebe mal čierne sako, čiernu kravatu a čierne špicaté topánky. Takto chodil oblečený týždeň po maminom pohrebe. Inak sa však vôbec nezmenil. Je jedno či sú dve hodiny ráno alebo štyri hodiny popoludní. Stále mal ten istý prísny pohľad, ktorým ma obdarúvaval dobrých osem rokov. Hneď oproti nemu stála Adriána. Brucho sa jej zjavne zahojilo. Stála vystreto a pohľad zabodávala do otca.

„Ako som vravela, som tu na jej prosbu."

„Vylúčené! Alexandra by nikdy..."

„Ak si to myslíš, tak ju potom vôbec nepoznáš," prerušila Adriána otca.

Netuším, kde nabrala toľkú odvahu ho prerušiť. Otec už zatínal čeľusť. Bolo jasné, že nemá ďaleko od výbuchu. Vtom zo seba uvoľnil všetko napätie.

„Adriána," začal pokojne, „prišiel som o ňu. Nemôžem prísť aj o Pandoru."

„Ani neprídeš. To proroctvo," na chvíľu sa odmlčala, „nehovorilo o mne a o Alexandre... Ale o nej."

„Moja dcéra nikdy neopustí múry tejto vily!" zrúkol.

Ostala som šokovaná. On vie aj vybuchnúť?

„Raz áno, Severín. Nebudeš ju tu môcť držať večne. Odíde, keď bude pripravená... A ja jej s tým pomôžem."

„Nedovolím..."

„Boli to Alexandrine posledné slová! Mieniš ich ignorovať?!"

Čakala som od otca prudký nával zlosti. Ten si však zahryzol do jazyka. Miernejšie dodal:

„Kedy to bude?"

„Keď sa opäť stretneme. Prídem za tebou."

Obraz sa rozmazal a rýchlo poskladal do iných útvarov.

Bola som v Adriáninej izbe. Pred sebou som mala Nanu. Adriána jej práve niečo podávala. Nana horlivo prikyvovala, potom sa rýchlo otočila a prešla rovno cezo mňa. Zaspätkovala som. Rukou som sa dotkla hrude a brucha. Posledná vec na svete, ktorou by som chcela byť je duch. Okom som ešte zachytila vec, ktorú niesla Nana v rukách. Mamin denník. Neveriacky som sa pozrela na Adriánu. To ona bola za tým všetkým! Práve sedela za stolom a niečo urýchlene čarbala na papier. Podišla som bližšie a nakukla cez jej rameno. Písala nejaký list. Rýchlo som si prečítala prvé riadky.

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Ten list...To ona ho poslala Petrovi. Nemo som otáčala hlavu z listu na Adriánu. Nemožné! To je absurdné! A predsa mi niečo našepkávalo, že sa to tak stalo. Na list položila prílohu s fotkou. Pozrela som sa na ňu. Ďalší šok! Na tej fotke sa na mňa šibalsky usmievalo dievča s bledou pokožkou, havraními vlasmi a čiernymi očami. Odrazu takmer všetky kúsky do seba zapadli.