Electus - Za múrom (Dokončené)

20. Kapitola

Deväťstoosemdesiat... Deväťstodvadsať... Mám to! Najzatuchlejšia časť knižnice sa práve dostavila. Rok deväťstodva. Začiatok Veľkej vojny alebo Vojny za samostatnosť a vlastné práva Temných a Svetlých mágov. Pustila som sa teda do práce. Väčšina kroník, bola písaná v latinčine alebo hlaholike. Vybrala som prvú, čo bola na kraji. Otvorila som ju. Bola písaná hlaholikou, teda aspoň myslím. Tie háky-báky, ktorými bola popísaná celá kniha boli nerozlúštiteľné. Nerozumiem, prečo otec drží vo svojej zbierke aj takéto. Opatrne som ju vrátila na poličku. Zobrala som si druhú, a tak pomaly začala prehľadávať celú poličku.

Zdalo sa mi, že som tam bola už hodiny. Mojou jedinou spásou, boli knihy v latinčine a aj to som rozumela dvom tretinám jednej strany. Vzdychla som si. Vzala som si sviečku, ktorá bola na mahagónovom stole a preklínala otca za to, že tu nebol schopný zaviesť ani elektrinu! Keby bolo po jeho, žili by sme niekde v jaskyni! Nahnevane som škrtla zápalkou, ktorú som našla pri sviečke a pridržala som ju pri maličkom zaprášenom knôte. Celú miestnosť náhle ožiarilo mäkké príjemné zlatooranžové svetlo.

Zobrala som ďalšiu z nekonečných kroník a začala v nej listovať. Schválne som ignorovala fakt, že otvorený oheň pri policiach so starými, vzácnymi a najmä suchými knihami nemá čo robiť. Na prvých stránkach som nič nenašla. Bola to proste normálna kronika. Prelistovala som teda pár stránok ďalej, kým som nenašla, čo som potrebovala. Nerozumela som síce všetkým latinským slovíčkam, ale z toho, čo som dokázala preložiť mi bolo jasné, že rozbroje medzi Svetlými a Temnými mágmi sa postupne stupňovali. Ukradnutie Znaku našej hrdosti bolo len vyvrcholenie. Žiaľ, nič podrobnejšie som o tej krádeži nenašla. Nespomínal sa tam ani Velehrad, ani Mesto Rozdelených.

Šla som teda aj so sviečkou na druhú stranu. Väčšina kroník mala obhorené obaly. Iné boli zamknuté na kladku a pripevnené reťazami. Niektoré boli pofŕkané šmuhami, ktoré mi až priveľmi pripomínali krv. Jedna bola dokonca úplne prepálená! Nepotrebovala som ani otvoriť kroniku a vedela som, že som niekde v čase vojny. Zvedavosť mi však nedala. Zobrala som jednu, ktorá vyzerala byť najzachovalejšia. Keď som ju chytila, jej jemný obal pod mojimi neskúsenými prstami sa pomaly začal odlupovať. Opatrne som ju otvorila a hneď mi do nosa udrel ostrý zápach hniloby.

Po pár stránkach som mala dosť. Každá dvojstránka tejto kroniky predstavovala jeden deň. Boli tam mená mágov, ktorí padli v boji. Väčšinou zaplnili jednu stranu a niekedy aj viac. Na druhej strane bolo zapísané, ako postupuje vojsko a nechýbali ani pamätné vety generálov. No jedno bolo očividné, z tých stránok priam sršala nenávisť voči Svetlým. Zaklapla som kroniku a otočila sa na odchod. Ešte chvíľu v tomto vzduchu a odpadnem.

Otočila som sa, keď v tom mi do očí udrela hrubá, zlatom lemovaná kronika. Zažmurkala som. Nespomínala som si, žeby som ju tu predtým videla. Na rozdiel od ostatných kroník bola v perfektnom stave, čo mi pripadalo dosť podozrivé. Zobrala som ju z poličky a začala listovať. Bola veľmi zvláštna.

Čakala som, že v nej natrafím na vojnu, obvinenia a aspoň pol strany o krádeži a zlodejovi, ktorý sa nikdy nenašiel. Na moje veľké počudovanie som sa mýlila. Ako som sa po kúskoch posúvala ďalej, zistila som, že v rukách držím knihu, ktorá rozprávala o spolužívaní Svetlých a Temných mágov pred vojnou.

Prekvapene som ju zatvorila a obzrela zo všetkých strán. Myslela som si, že takéto knihy boli počas vojny do jednej spálené. Asi som sa mýlila. S úsmevom som ju opäť otvorila a zvedavo čítala. Bolo v nej všetko. Spoločné oslavy na počesť bohov, spoločný hrad, dokonca aj kráľa mali len jedného. Vždy sa to striedalo. Jednu generáciu bol Temný, druhú zasa Svetlý. No hoci bol vtedy medzi nimi mier, nemohli sa Svetlí a Temní brať či dokonca založiť si rodinu. Nedokázala som od tej knihy odlepiť oči. Doslova som hltala stránky popísané zakázanými vedomosťami. Prečo ju tu otec držal? Vedel vôbec o nej?

Niekde v tretine som natrafila na malé papierové lietadielko. Zarazila som sa. Čo tu robilo? Lepšie som si ho obzrela. Zdalo sa mi akési povedomé. Vtom sa mi v mysli vynorila dávna spomienka. Podobné mi vždy robievala mama. Písali sme si tak správy. Otec sa na nás za to vždy hneval, pretože sme s nimi narobili dosť veľký neporiadok, no nám to bolo jedno. Usmiala som sa nad tými časmi a opatrne ho zobrala do ruky.