Electus - Za múrom (Dokončené)

51. Kapitola

* * *

Alfonz sa viezol autobusom. Sedel v tej starej zatuchnutej plechovke a premýšľal, ako ju vlastne nájde. Netušil, odkiaľ Severína napadlo hľadať ju až v Bardejove. Zo stanice chodia autobusy do všetkých dedín aj miest v najbližšom okolí. Tak prečo by to mal byť práve Bardejov? Na druhej strane, v takýchto veciach sa nikdy nemýlil. Zrejme má nejaké tušenie a chce si to overiť.

Zahľadel sa von oknom. Pomaly sa zbierali mraky. Vzdychol si. Opäť bude pršať. Hľadať v daždi stopy po dievčati, ktoré je pre bežných ľudí absolútne nepodstatné, bude takmer nemožné. Akotak pozeral na okolitú krajinu, na sklo jeho okna mu spadla prvá kvapka. Pomaly sa túlala oknom. Najprv zabočila doprava, neskôr dole. Vyzerala totálne dezorientovaná a stratená. Nevedela sa rozhodnúť, akým smerom má ísť a tak blúdila po okne ako strelka bez severu. Rovnako ako ja. Pomyslel si a na tvári sa mu zračil trpký úsmev.

Po tej najhoršej hodinovej ceste rozheganým starým autobusom konečne dorazil až do Bardejovských kúpeľov. Poobzeral sa po celej stanici. Aspoň, že tu majú kamery. Rýchlo sa pozrel či nezbadá niekde vchod pre zamestnancov. Nakoniec ho našiel napravo od parkoviska, zašitý úplne vzadu za stanicou. Smelým krokom vykročil k dverám. Stlačil kľučku a zatlačil. Bolo zamknuté. Nervózne sa obzeral po stanici. Nikto si ho nevšímal. Ukázal na kľučku a potichu zamrmlal:

„Reclude!"

V zámke niečo zašramotilo a nehlučne sa pootvorili. Usmial sa. Rukou otvoril dvere dokorán a vošiel dnu.

Bolo tam šero, no on si pomocou zaklínadla Ignis vytvoril oheň, ktorý mu oblizoval celú ruku. Takto ďalej kráčal až našiel miestnosť určenú na monitorovanie okolia. Mal šťastie, nikto tam teraz nebol. Vošiel do miestnosti a opatrne za sebou zatvoril dvere. Sadol si do kresla a hľadal záznamy. Nakoniec našiel čas, o ktorom mohla približne doraziť na stanicu, ale z autobusu nevystúpila. Celé si to prehral ešte raz, ale nikde ju nevidel. Alfonz sa na to nechápavo pozeral. Žeby sa tentokrát predsa len zmýlil?

S povzdychom vstal od počítača a vyšiel von. Zatiaľ, čo bol vo vnútri, vonku sa rozpršalo. Nahnevane zanadával až jedna mamička s dievčatkom pod dáždnikom naňho pohoršene pozrela. Bez ospravedlnenia sa vydal ráznym krokom dovnútra stanice čakať na ďalší autobus.

* * *

Dlhé hodiny som si lámala hlavu nad tým, ako sa dostať cez les. Zdá sa, že tie kvety majú neúnavný apetít. Pozorovala som, ako zjedli už tretieho zajaca. Rozhodla som sa ich obísť, no les akoby nemal koniec. Bolo jedno, či som sa vybrala doľava alebo doprava. Stále som sa neskôr našla pri ruksaku, ktorý mal označovať môj východiskový bod. A Petra som už nepočula. Bola som zúfala. Čo ak sa mu niečo stalo?

Vzdychla som si. Napadlo mi veľa nápadov, ako sa cez nich dostať, ale pravdepodobne by ani jeden nefungoval. Keď sa slnko skláňalo k obzoru, vzdala som to. Zbalila som si veci a pobrala sa ku skale. Obzerala som si ju zo všetkých uhlov a hľadala najľahšiu cestu hore. Musela som zakloniť hlavu, aby som ako-tak dovidela až na vrchol. Vyliezť hore bude síce náročné, ale stále to je len skala. Žiadne uslintané mäsožravé rastliny. Asi meter odo mňa som našla úžasné miesto na uchytenie. Podišla som ta a snažila si nejako zakvačiť nohu.

„Vzdávaš sa?"

Takmer som vyletela z kože, keď som ju počula. Prestrašene som sa obzrela.

Stála predo mnou. Jemný vánok jej strapatil dlhé havranie vlasy. Tvár mala bez štipky emócií. Bola nehybná, pokojná a mĺkva. Až priveľmi. Takúto som si ju nepamätala. Bradu mala hrdo zdvihnutú, pery zomknuté do úzkej čiarky. A jej oči... Lepšie som si ich prezrela. Spredu vyzerali byť úplne čierne, no vedela som, že spod určitého uhla sa menia z tmavomodrej až po atramentovú. Dívala sa na mňa pohľadom plným vzdoru. Presne tak, ako som sa ja pozerala na otca tesne pred hádkou. Ďalej som na ňu nemo civela. No super, dokonca už aj blúznim.

„Pandora, vzdávaš sa?" zopakovala otázku.

„A keby aj, tak čo?" spýtala som sa jej chladne, hoci som mala sto chutí hodiť sa jej do náručia.

„Tamadiaľ cesta späť nevedie. Bola to pasca. Dvere už nenájdeš."

„Na to, aby si to zistila, si potrebovala až osem rokov?"

Po tvári jej prešiel tieň hlbokého smútku. Lenže ja som bola priveľmi rozrušená, aby som videla, ako veľmi sa jej dotkli moje slová. Mala som sto chutí vrátiť to, čo som povedala, ale nespravila som to. Nebola to ona. Dlho sme sa na seba dívali. Matka a dcéra. Medzi nami bolo pole neistoty a strachu. Nikto sa neodvážil doň vstúpiť.

„Musíš prejsť cez les. Je to jediná cesta."

„Nevrav, povieš mi aj ako? Alebo sa na mňa opäť vykašleš a prídeš ma pozrieť o ďalších osem rokov?"

„Cestu na druhú stranu zvládneš aj sama. Stačí, keď budeš sledovať svojho nepriateľa, ten ti vždy ukáže správnu cestu."

Vzápätí zmizla v žiare bieleho svetla.