Electus - Za múrom (Dokončené)

7. Kapitola

    Tresla som dverami. Práve som prišla z bojového umenia, ktoré má učil Alfonz, starý priateľ môjho drahého otca. Pustil ma o niečo skôr z hodiny, jednak preto, lebo aj tak nám ostávalo málo času a jednak kvôli mojej vynikajúcej nálade, ktorá sa nedala prehliadnuť. Zúrila som a bolo to o to horšie, že som si ju nemala na čom vybiť. Tak namiesto toho, aby som panákov zrážala k zemi a nechala ich tak, lietali ich hlavy všade na okolo. Z karate, ktoré momentálne preberáme mi idú dobre kopy a to som aj využila. Alfonz na to radšej nič nepovedal a prerušil hodinu s tým, že zajtra budeme skúšať dlhšie. Super! Ani narodky nemôžem stráviť v pokoji.

Hodila som sa na posteľ. Mala som všetkého tak akurát dosť. Oprela som sa o vankúše a bezcieľne pozerala pred seba. Do očí mi padlo zrkadlo. Rám bol zo zlata so zvieracími ornamentmi. Pod ním bol písací stôl z orechového dreva. Bordel na ňom som si zámerne nevšímala. Podlaha bola z rovnakého dreva. Zo stropu visel pozlátený luster. Hneď vedľa zrkadla bola skriňa na oblečenie. Pri posteli bolo jedno veľké okno, cez ktoré som sa vždy rada pozerala na svet za múrom. Okrem toho som mala ešte jedny dvere vedúce do kúpeľne. V rohu stála menšia knižnica, kde mám svoje obľúbené knihy. Väčšinu z nich som prečítala najmenej trikrát! Smutne som si vzdychla. Niekedy mám pocit, že knihy sú jediným spojením medzi mnou a vonkajším svetom. Bez nich... ktovie, či by som vedela, ako to približne vyzerá tam vonku. Nebyť nich, môj mozog by upadol niekde do čias stredoveku.

Otec, ako som sa neskôr presvedčila, neznáša vymoženosti dvadsiateho prvého storočia. To znamená, že vo vile by ste televíziu, rádio, počítač, mobil či nebodaj tablet hľadali márne. Jediní, kto smú používať moderné technológie, ktoré nám všetko s radosťou uľahčujú, ako to on hovorí, sú kuchári. A aj to len preto, lebo sa sťažovali, že nezvládajú pripraviť toľko jedla za tak krátky čas s pomocou iba kotla, varechy a pece. Najprv ich ignoroval, alebo odbil nejakou svojskou poznámkou, no asi po mesiaci sa nahnevali a urobili takú menšiu vzburu, po ktorej otec cez stisnuté zuby musel zakúpiť novučičké vybavenie do kuchyne. To bol pohľad. Mixéry, rúry, šporák, dres, obrovská chladnička spojená s mrazničkou, mikrovlka, kanvice... proste to, čo v dnešnej domácnosti mal každý normálny človek či mág. Bola som rada, že sme mali aspoň plyn, vodu a elektrinu. Hoci otec by sa určite zaobišiel aj bez toho.

Vliezla som do sprchy, aby som sa mohla aspoň trochu uvoľniť. Vzdychla som si, keď sa spustil horúci prúd vody. Veľké kvapky pomaly padali na moju napnutú pokožku a upokojovali ju. Po celom dni som toho mala dosť. Rozhodla som sa ten incident s Rajmundom hodiť za hlavu. Načo si zbytočne kaziť náladu pre niečo, čo som nespravila?

Zatvorila som oči a snažila sa upokojiť. Hlavou mi prechádzali najrozličnejšie otázky, na ktoré som sa bála dostať odpoveď. Prečo musel byť otec taký... taký ignorant voči mne? Čo som mu kedy urobila, že si ma vôbec nikdy nevšímal? To by sa tam všetci roztrhali od jedu, že otec si dovolil vynechať jedno sedenie? Možno nie oni, ale on by si nikdy neodpustil, že zanedbal svoje povinnosti. A ja som čo? Ja som nepatrila na jeho dlhočizný zoznam povinností? To som bola preňho až tak nepodstatná, že si na mňa nemohol urobiť čas? Ani na moje narodeniny? Zabilo by ho, keby jeden deň nepracoval? To si myslí, že sa celé Spoločenstvo zrúti, len preto, že Hlavný mág tam neprišiel? Raz?!

Moja terapia pokoja sa skončila. Rýchlo som sa osušila, obliekla do prvých vecí, ktoré sa mi dostali pod ruku a trepla hlavou do vankúša. Už ma z tadiaľto nik nedostane!

No moje trucovanie sa skončilo v momente, keď mi zaškvŕkalo v žalúdku. Nejaký ten čas sa mi to darilo ignorovať, ale asi po hodine som sa vzdala. Nahnevane som sa postavila, prezliekla sa do modrých džínsoch, obyčajného čierneho trička a vyšla von z izby. Namierila som si to cez chodbu do jedálne.