Electus - Za múrom (Dokončené)

33. Kapitola

Po hodinovom cestovaní v autobuse som bola na smrť unavená. Tá haraburda zastala neďaleko Bardejovských kúpeľov. Z autobusovej zastávky viedol chodník. Pustila som sa po ňom. Po chvíli som narazila na malý prístrešok, ktorý mal slúžiť na oddych pre cyklistov, turistov a podobne športovo založených ľudí. Bolo prázdne, takže som si sadla na lavičku a rozložila mapu.

Consilius ju nakreslil veľmi stručne. Všimla som si, že tam nakreslil odpočívadlo, na ktorom som teraz sedela. Asi. Od neho som mala ísť hore do lesa. Obzrela som sa za seba. Po prvom zážitku s tým... Zvieraťom som nemala chuť ísť ta znova. Hoci to bola veľká irónia, keďže som, technicky vzaté, v lese vyrastala.

Poobzerala som sa či náhodou neuvidím niekoho, kto by mi mohol poradiť, ako by som sa tam dostala bez toho, aby som sa musela predierať cez les a zároveň, aby som mu nemusela povedať načo mi to bolo vedieť. No okolie bolo dokonalo tiché. Okrem starej cesty, ktorá aj napriek svojmu veku bola v celkom dobrom stave a odpočívadla som tu nič iné nevidela. Samé lúky a lesy. Tak teda nič. S povzdychom som vytiahla croissant, ktorý som si kúpila v meste a pustila sa doň. Na moje počudovanie bol celkom chutný.

Otec nikdy nedovolil nakupovať hotové výrobky z mesta ak som nepočítala niečo základné ako maslo, múka, strúhanka alebo ovocie. Absolútne nesúhlasil s nákupom hotových jedál ako croissanty, chlieb alebo nedajbože pizza. A ak mu niekto (napríklad ja) len slovíčkom spomenul pojem polotovar, doslova začal besnieť od zlosti. Neznášal ich. Bol by schopný proti tomu viesť aj kampaň, keby ich toľko ľudí vrátane mágov nemalo rado.

Po nádhernej, ale krátkej pauze som sa opäť postavila. Moje nohy zahájili protest, ale ja som sa to snažila nevšímať. Prehodila som si ruksak cez chrbát a vydala sa opäť na cestu. Stúpala som hore do prudkého kopca. Na jeho vrchole sa už rozprestieral listnatý les. Keď som sa konečne vyškrabala na nekonečný vrchol, zastala som a celá spotená si sadla. Dychčala som ako pes. Stehná a lýtka ma boleli ako ešte nikdy v živote. Pozrela som sa dole. Z výšky sa kopec zdal byť menší než v skutočnosti. Za mnou sa vypínal temný lesný porast. V diaľke som videla iba postarší pár so psom. Zatiaľ, čo sa obaja rozprávali, pes im nadšene poskakoval okolo nôh a robil všetko preto, aby si ho všimli. Zabolelo ma to. Ako malá som veľmi chcela mať psa. Jeden čas som to dokonca chcela viac, ako ísť za múr.

„Chcem psa, mami!" stále som vtedy opakovala.

No mama iba s úsmevom pokrútila hlavou:

„Ale Pan. Veď som tu ja aj tvoj ocko. Načo ti je ešte aj pes? Bali by s ním iba starosti. Každého psa treba cvičiť, starať sa oňho, česať ho, chodiť s ním na prechádzky. Kto to všetko bude robiť?"

„Ja," vyhlásila som.

No mama iba opäť pokrútila hlavou.

„Ty sa musíš učiť a ja s oteckom máme prácu."

„Lenže ja ho chcem," žobronila som.

No mama sa nedala nijako obmäkčiť. Chcela som jej povedať, že je tu ešte Nana, no mama ma predbehla:

„A personál tu nie je od toho, aby sa staral o psa."

Ako keby mi čítala myšlienky.

Avšak ani po maminom zmiznutí, kedy som priateľa potrebovala viac než kedykoľvek pred tým, mi ho otec nechcel dovoliť. Vravel skoro to isté, čo mama. Keď som mu to raz v zápale hnevu šplechla do tváre, zmĺkol a opäť sa pobral do pracovne. Odvtedy téma pes sa stala jednou zo zakázaných, ktoré pred ním nebolo dobré spomínať.

Do reality ma vrátila až bolesť v chodidlách. Pošúchala som si ich a pozrela na cestu. Samozrejme, starý párik už bol dávno preč. Obzrela som sa do lesa, kadiaľ mala pokračovať moja cesta. Znechutene som si vzdychla, postavila sa na boľavé nohy a vstúpila do neznáma.

Hneď, čo som vstúpila do lesa, mi do nosa udrel pach hniloby. Nebol taký riedky ako sa na prvý pohľad zdalo, no ani taký hustý, aby koruny stromov zabránili slnečnému svetlu dopadať na vysušené lístie. Pod topánkami som zacítila mach. Začudovane som si ho obzerala. Okolo vily Tenebras nikdy nerástol v takých krásnych zelených guľôčkach. Boli nalepené jedna na druhú vytvárajúc smaragdový koberec. Započúvala som sa do šuchotu stromov. Kdesi v diaľke sa ozval škrekot. Sojka. Z druhej strany sa ozval zasa ďateľ. V diaľke som uvidela malú lesnú cestičku. Lepšie som si upravila ruksak a pobrala sa po nej.

Pod nohami mi šuchotalo lístie. Prechádzala som sa kráľovstvom pokoja a čírej melanchólie. Inak by som to ani nenazvala. Vedľa mňa zurčal čistučký potôčik. Sem-tam som zazrela aj nejakú malú rybku, no keď som sa jej chcela dotknúť, ušla. Ako som kráčala, pomaly som sa uvoľňovala a nechala sa opantať lesom a jeho krásou. Započúvala som sa do jemných stonov ovísajúcich konárov, ktoré spolu vytvárali nezvyčajné melódie. Na tvári sa mi rozhostil blažený úsmev. Toto mi na lese chýbalo.

Po pár minútach chôdze som sa opäť dostala na obrovskú lúku. Mapa smerovala hore kopcom a napravo do ďalšieho lesa. Ďalej som sa mala riadiť iba orientačnými bodmi. Zastonala som. Predo mnou sa vypínal ďalší obrovský kopec. So šomraním som sa vydala na úmornú cestu.