Electus - Za múrom (Dokončené)

66. Kapitola

Po úžasnom kúpeli sme si sadli na breh. Peter zatiaľ spravil oheň. Keďže v aréne stratil tričko, sedel tu len do pol pása nahý. Samozrejme, chcela som byť veľkodušná a dať mu jedno z mojich, no keď som prirovnala svoje tričko k jeho telu, vedela som, že by sa do toho nenatrepal, ani keby som ho celé rozstrihla.

Vasil sa zatiaľ pomaly sušil pri ohni. Trochu som zabŕdala do Petra, kým mi pohľadom jasne nenaznačil, že o tom nechce hovoriť. Očividne si vydýchol, keď som zmĺkla. Vasilovi sa však ústa nezavreli. Stále o niečom mlel. Najprv to boli pravidlá gladiátorských zápasov, neskôr zbrane, ktoré používali, a potom spustil teroristický útok na tému čarodejnice.

„Čarodejnice sú nesmrteľné?" spýtal sa ma asi po desiatykrát.

„Nie," odvetila som znudene.

Už mi pomaly začínal liezť na nervy.

„Takže, keď vás upaľovali na hranici, zomreli ste?"

„To je zložité," odpovedala som.

Nemala som mu chuť vysvetľovať, že čarodejnice nikdy neexistovali a mágov brali zvyčajne ako za normálnych ľudí.

„A tvoji rodičia sú tiež čarodejníci?"

„Hej."

„Tak prečo ťa jednoducho kúzlom neprivolajú naspäť?"

„Chcel by si, aby som odišla?"

Pokrútil hlavou. Nastala krátka pauza. Peter sa jemne uškŕňal. Zmrazila som ho pohľadom.

„Ale môžeš sa pýtať aj Petra, aj on má veľmi zaujímavý život, však?"

Peter sa zatváril, akoby zhltol citrón. No na moju smolu Vasil pokrútil hlavou.

„Ja viem jeho príbeh. Povedal mi ho, keď sme sa stretli."

„Aha...," prezieravo som sa pozrela na Petra, ktorému hral na perách víťazoslávny úsmev.

Vasil na nič nečakal a znovu spustil paľbu otázok.

„A kde bývaš?"

„Veľmi ďaleko odtiaľto."

„Aha. Ale kde?"

Zúfalo som sa pozrela na Petra.

„Aj mňa to zaujíma," pridal sa k Vasilovi.

Zradca.

„Tak fajn," zdvihla som ruky na znak porážky a s pohľadom zabodnutým do Petra som pokračovala, „bývam na tom najtemnejšom mieste na svete. Na mieste, kde sa nikto neodváži ísť. Každý, kto má zdravý rozum sa tomu miestu vyhýba veľkou okľukou."

Predniesla som to so strašidelným nádychom, aby to Vasila odradilo od ďalších otázok, no ten akokeby ma nepočul.

„To znamená, že si chorá?"

„Prečo by som mala byť chorá?" zhrozila som sa.

„Vravela si, že ľudia so zdravým rozumom sa tomu miestu vyhýbajú."

„Nóóó, veď hej. Práve preto som odišla."

„Fíha, ty musíš byť odvážna."

„Vieš o tom, že aj Peter ušiel?" opýtal sa ma Vasil po chvíľke ticha.

Zadívala som sa naňho. Ten len pokrčil plecami.

„Hmm, asi na to musel mať veľmi dobrý dôvod, však?" povedala som pozerajúc na Petra.

Peter sa zahniezdil. Vasil sa naňho uprene pozrel.

„Prečo si utiekol?" zaujímalo Vasila.

Víťazoslávne som sa naňho usmiala.

„To by aj mňa zaujímalo," vrátila som mu to.

Peter sa na mňa vražedne pozrel, no ja som sa naňho ďalej uškŕňala.

„Keď mi zomrel otec, bol som nútený bývať u starého otca, s ktorým som sa nemal práve dvakrát v láske. No na moje osemnáste narodeniny..."

„Ty máš už osemnásť?" opýtala som sa užasnuto.

Peter do mňa zabodol pohľad.

„Nie, je mi päť a práve som vyšiel z cumlíkovej odvykačky. Samozrejme, že mám osemnásť! Môžem ďalej pokračovať alebo sa chceš ešte niečo spýtať?"

Začervenala som sa. Peter sa nadýchol a ďalej pokračoval:

„No, takže na moje osemnáste narodeniny sme sa... Dosť pohádali. Bola to posledná kvapka. Ešte pred tým mi niekto navrhol, aby som odišiel a ja som to využil," zakončil svoje rozprávanie Peter.

Potom nasledovala dlhá odmlka. Každý bol ponorený do vlastných myšlienok. Dokonca aj Vasil zmĺkol. Bolo počuť len vtáky čvirikajúce v korunách stromov. Pripomínalo mi to les s mäsožravými rastlinami. A potom to stretnutie s prízrakom... Zrazu som si na niečo spomenula.

„Preskúmali ste už aj iné dvere?" zaujímalo ma.

Pokrútili hlavami.

„Ja len, že... Asi viem, ako sa dostať do stredu."

„To sa ti snívalo?" prehodil Peter.

Odignorovala som jeho dotieravú otázku a spustila som:

„Vraj boli všetky prekážky, na ktoré sme narazili naším dielom."

Peter nadvihol obočie.

„Akože som chcel umrieť v boji s levom?"

„Nie, ale Vasilov strýko hľadal bohatstvo. Opravil arénu a je z neho miliardár."

„No a?"

„Takže ak budeme rozmýšľať len nad naším cieľom, tak sa k nemu dopracujeme."

„To je naozaj skvelá novinka," ironicky poznamenal Peter.

„Tak na čo tu sedíme? Ideme!" natešene zvolal Vasil a už sa hrnul ku dverám. Sotva sme stihli uhasiť oheň a pozbierať všetky veci, keď Vasil za nami zakričal:

„Budem vás čakať na druhej strane!"

Rozbehli sme sa za ním. Začala som po ňom kričať:

„Vasil počkaj! Nikdy nevieš...,"

Zastavila som sa vo dverách.