Electus - Za múrom (Dokončené)

67. Kapitola

Vasil stál pár metrov pred nami. Pred sebou mal otvorené ďalšie dvere a nemo do nich zízal. Zobrala som ho za ruku.

„Hmmm, Vasil? To nebude asi najlepšia cesta. Poď pôjdeme sa... Vasil!"

Vasil sa mi rázom vytrhol a trielil do chodby. S Petrom sme neváhali ani sekundu. Rozbehli sme sa za ním, čo nám sily stačili. Chodbu tlmene osvetľovali fakle. Dlážku tvorila jemná mozaika znázorňujúca ľudí na kolenách a tváre plné hrôzy. To všetko bolo vidno pod kilovou vrstvou prachu a... Krvi! Opäť som mala nutkanie vracať. Odvrátila som zrak od dlážky a upriamila ho pred seba. Práve včas, aby som si všimla drobnú siluetu s veľkým tričkom, ako zahýba za roh.

„Vasil!" zakričal Peter.

Zrýchlili sme, ako sa len dalo. Obaja sme zahli doprava a nebyť Petrových rýchlych inštinktoch, už by som narazila do ďalších dverí.

So zhíknutím som zaspätkovala. Dvere boli posiate pavučinami. Doslova. Tvorili na dverách súvislú vrstvu. Nebyť kľučky, asi by som tie dvere ani nespoznala. Na okrajoch dvier bola pavučina pretrhnutá. Peter dlho neváhal, schmatol kľučku a otvoril ich. Vstúpil do nich, ale keď videl, že ho nenasledujem, oboril sa na mňa:

„Čo stojíš?! Ideme!"

„Hahaha, dobrý vtip," povedala som zachrípnuto.

„Myslím to vážne," odvetil a už sa ma chystal zdrapiť za ruku, keď si všimol ako sa tvárim.

„Čoho sa bojíš?"

„Ničoho," pípla som.

„Tak teda ideme."

Otvoril dvere dokorán a urobil gesto až po tebe. Prehltla som a nesmelým krokom vstúpila do miestnosti.

V momente mi do nosa udrel silný pach zatuchliny. Bolo tam šero. Miestnosť bola tvarovaná do kruhu. Všade bolo množstvo dvier. V podobnej miestnosti sme sa už ocitli na začiatku až na to, že táto bola oveľa, oveľa väčšia a strašidelnejšia. Steny pokrývali samé pavučiny. Všade bol prach. V ňom boli vidieť malé odtlačky topánok smerujúce k otvoreným dverám pred nami.

Peter sa k nim nebojácne vybral. Ja som sa však ani nepohla. Otočil sa ku mne.

„Čo je to s tebou?"

„Nnnič," vyjachtala som.

„Tak potom prečo tam stojíš ako prikovaná? Nemáme čas si užívať krásu tohto miesta, tak sa prestaň stále obzerať okolo seba a pohni kostrou!"

Odpovedala som zamrmlaním. No krok som neurobila. Peter bol už skoro pri dverách, keď sa ku mne obrátil. Pohľadom mi naznačil, aby som si švihla. Keď som sa ani vtedy nepohla, ráznym krokom šiel naspäť ku mne. Či ma chcel zobrať na ruky a odniesť, to som už nezistila, pretože za ním sa zrazu objavilo niečo obrovské.

Vykríkla som od hrôzy. Peter sa s trhnutím otočil za seba. Tvár mu rázom zbledla. Ktovie, ako som v tej chvíli musela tváriť ja? Pred nami sa týčil ten najväčší pavúk na svete. Mal mohutné klepetá, štyri páry chlpatých nôh a osem veľkých očí, ktoré na nás vyhladovane pozerali.

Pavúk sa na nás bleskovo vrhol. Nato, že bol taký veľký, bol neskutočne rýchly. Peter ma ťahal za ruku, kričal, aby sme odtiaľ vypadli, kým sa dalo, no ja som sa ani nepohla. Nemohla som dýchať. Priam som skamenela od hrôzy. Pavúk bol skoro pri nás, no ja som bola ako paralyzovaná. Spamätala som sa, až keď bol od nás iba na dva metre. Rýchlo som zaspätkovala, zvrieskla a dala sa do bezhlavého behu. No moje nohy boli stŕpnuté od strachu. Peter bol ďaleko predo mnou. Behala som, čo mi sily stačili, ale oproti Petrovi som sa len vliekla.

Pavúk ma dobiehal. Z jeho klepiet stekal na dlážku silný smradľavý jed. Hneď, čo sa dotkol podlahy, zasyčal a premenil sa na hustý jedovatý opar. Zbledla som. Toto nebol jed, ale kyselina! Zakrútila sa mi hlava od toho puchu a len-len že som neskončila na podlahe. Prestala som vnímať cestu, zrak sa mi zakaľoval, zakopla som o niečo a spadla na kolená neschopná vstať a pohnúť sa ďalej.

„Peter!" kričala som, hoci sa to podobalo skôr šepotu.

Pavúka som mala za chrbtom, jedovatý opar ma pomaly obklopoval. Vzduch akoby oťažel, začali ma štípať oči, pľúca sa pokúšali dýchať, no nenabrali nič okrem jedu. Pokúšala som sa opäť postaviť, no necítila som si ruky ani nohy. Nedokázala som kričať, ba ani normálne uvažovať a viečka boli stále ťažšie a ťažšie. Je koniec, nik ma nezachráni. Tesne pred tým, než sa mi zatvorili viečka, som uvidela svetlo. Telom sa mi rozliala vlna príjemného tepla a potom nič. Ponorila som sa do večného bezvedomia.