Electus - Za múrom (Dokončené)

50. Kapitola

V momente ma oslepilo prudké slnečné svetlo. Zatienila som si oči rukou. Keď som konečne zaostrila zrak, naskytol sa mi neuveriteľný pohľad na krajinu rozpínajúcu sa podo mnou. Nemohla som uveriť vlastným očiam. Zo skaly, na ktorej som stála bol vynikajúci výhľad. Vyzeralo to tam ako v raji. Smaragdovo zelená lúka sa tiahla kam až oko dovidelo. Kde-tu boli zasadené mohutné palmy. Lúku rozdeľoval hustý pás lesa na dve polovice. Všade sa ozýval radostný spev vtákov. V diaľke sa rýchlo ako víchor preháňalo stádo divokých koní. Zhlboka som sa nadýchla. V nose ma pošteklila známa vôňa lesa, obohatená o poludňajšiu horúčavu. Moje havranie vlasy viali vo vetre ako jediná čierňava v okolí.

Asi by som sa donekonečna pozerala na túto panorámu, keby vzduch nepreťal Petrov výkrik. Rozbehla som sa dolu strmou cestičkou vedúcou do údolia. O pár sekúnd som však prudko zastala. Podo mnou sa rozprestieral niekoľko metrový zráz.

Po pár metroch som myslela, že skolabujem. Toľkokrát som čítala, že pri lezení sa nepozerá dole, no až teraz som zistila pravý dôvod. Pricapila som sa na stenu ako kliešť a zhlboka dýchala. Pravdepodobne nie som stvorená na výšky aj keď moja izba je šesť metrov nad zemou.

Vtedy sa do mojej mysle ako čierny pasažier votrelo posledné slovo, na ktoré by som teraz mala myslieť. Otec.

Už som ho mala priamo pred očami, ako stojí vo svojej pracovni. Sivé oči, chladné ako oceľ, tvrdo pozerajúce do diaľky. Pery stisnuté do úzkej čiary a tvár, na prvý pohľad taká pokojná, no v skutočnosti zakrývajúca priam besný hnev. Toto bol on. To bola jeho maska zúrivosti. Čím viac hovoril naoko pokojne, tým viac bol rozzúrený. Nikdy sa nenechal vykoľajiť ani uniesť svojimi emóciami. Nič nepreháňal, nič nerobil unáhlene, každý krok si dokonale premyslel a hlavne, nikdy ma nespustil z očí. Teraz som bola preč. Musí zúriť ako nikdy predtým. Určite to zvalí všetko na Adriánu, pretože na tú zvaľoval vždy všetko. Chudinka, jedna z mála žien vo vile, ktoré mi ako-tak rozumeli.

Kameň sa pod mojou nohou uvoľnil. Skríkla som a pevnejšie sa zadržala rukami. Tep sa mi zrýchlil. Naslepo som hľadala oporu, no márne. Iba čo som uvoľnila viacej kamenia. Myslela som si, že horšie to už ani nemôže byť. Opak však bol krutou pravdou. Náhle sa kameň, preťažený mojou váhou, zosypal aj spod druhej nohy a ja som ostala visieť niekoľko metrov nad zemou držiac sa iba rukami, ktoré sa mi pomaly, ale isto šmýkali.

Zatínala som zuby, odhodlaná udržať sa. No proti gravitácii som nemala najmenšiu šancu. Spotené dlane prišli aj o posledné zvyšky síl a ja som sa s výkrikom pustila. S veľkým buchnutím som dopadla na zem. Vyrazilo mi dych. Opatrne som sa s bolestným stonaním prevrátila na chrbát a pošúchala si udretú bradu.

Chvíľu som len nečinne ležala na zemi a dávala si dokopy dva a dva. Až neskôr som si uvedomila, že sa mi nič vážne nestalo. So stonaním som sa posadila. Na pár škrabancov od skaly som nebola nijako vážne zranená. Ťažkopádne som sa snažila postaviť, ale nohy som mala ako z olova. Neprešlo ani päť sekúnd a opäť som bola na zemi. Asi na tretí pokus sa mi konečne podarilo vstať a poobzerať sa okolo seba.

Predo mnou sa rozpínala tmavá džungľa. Stromy, ktoré z diaľky pripomínali palmy, sa teraz zmenili na nepoznanie. To, čo som pôvodne pokladala za kokosy, boli v skutočnosti obrovské puky s tými najväčšími okvetnými listami na svete. Mohli mať približne veľkosť malej žirafy. Prehltla som. Z výšky sa malý lesík nezdal byť až taký hustý.

Oprášila som si tričko a stonajúc som sa vybrala k lesu. Po pár minútach pomalej chôdze som došla na jeho okraj. Pozrela som sa naň s nemým úžasom. Koruny sa tiahli do neskutočných výšok. Pod nimi boli ešte mladé stromčeky, ktoré sa neochvejne tiahli za svetlom. Zrak mi zablúdil ešte nižšie na krásne kvety, ktoré rástli neprirodzene v rade tvoriac pri tom zvláštnu aleju. Viedol cez ňu chodníček vyšľapaný lesnou zverou. Už som chcela vojsť do lesa, keď predo mnou prebehlo nejaké malé zviera.

Zastala som. Malé zvieratko sa zastavilo tiež a zvedavo na mňa pozeralo. Bol to malý huňatý zajačik s načuchraným kožúškom bielej farby. So svojím zlatučkým maličkým ňufáčikom ovoniaval zem všade okolo seba. Jeho bielulinký načuchraný chvostík sa pri každom pohybe rozkošne zavrtel zo strany na stranu.

Hlasno som zavzdychala. Také človek nájde iba v rozprávkach. Šla som opatrne za ním. Neprešla som však ani päť krokov, keď pod mojimi nohami pukla vetvička. Zajačik nastražil svoje rozkošne huňaté ušká a vzal nohy na plecia. Namieril si to rovno cez aleju a... To, čo nasledovalo bolo nepredstaviteľnejšie ako všetky moje sny dokopy. Hneď, čo prefrčal okolo jedného z kvetov, nahol sa, otvoril svoj puk a... Podrobnosti nechcete vedieť. Neostali po ňom ani labky pre šťastie.