Electus - Za múrom (Dokončené)

69. Kapitola

Kyslo som sa uškrnula. To slovo mi bolo po tých všetkých dňoch také cudzie. Rozmýšľala som, či som ho niekedy aj naozaj mala. Ak mi to slovo niekto povedal, predstavila som si oheň v kozube ako ticho praská. Ja sedím na pohovke s otcom a mamou. Všade vládne nepoznaná rodinná pohoda.

Potom som si spomenula, aký som mala domov ja. S otcom, čo sa vždy uzatváral predo mnou a ignoroval ma. Bola som ako vzduch. Dieťa, o ktoré nikdy nikto nestál. Otravné šteňa, ktoré stále niečo vyvedie a dostane za to trest. To nebol môj domov. Bola to len škrupina, ktorá ma mala odrezať od sveta. Možno ma mala kedysi chrániť pred nepriateľmi, no teraz som to už nepotrebovala.

Hučalo mi v hlave. Práve teraz som mala pred sebou jedno z najdôležitejších rozhodnutí, na ktoré ma nikdy nikto nemohol pripraviť. Nadýchla som sa. Urobila som krok k vile. Očami som prechádzala po oknách, či nezazriem nejaký pohyb. Nič som však nevidela. Boli pusté ako vždy. Po líci mi stiekla slza. Nesnažila som sa ju zastaviť.

„Tá je pre teba. Viem, že ma chceš ochrániť, ale tomuto nezabrániš. Budeš si musieť ešte na mňa počkať... Otec."

Prudko som sa nadýchla. Otočila som sa na päte a vykročila smerom k Tigrilupusovi. Ten sa na mňa pozrel, víťazoslávne zareval a pristúpil ku mne bližšie. Stála som oproti nemu. Nehybne, strnulo. Pristúpil ešte bližšie. Boli sme od seba necelý meter. Bola som v pozore. Celé telo som mala napäté ako pružina.

Očkom som mrkla na všetky strany a hľadala vhodný úkryt, ak by to bolo potrebné, čo podľa mňa aj bude. Pozrela som jeho mocné pazúry. Na krku som pocítila jemné svrbenie pri pomyslení na ich ostrosť. Jediný rýchly pohyb a je po mne. Tušila som, že teraz by mi oheň nepomohol.

Nakoniec pristúpil k mojej nohe, vystrčil vlčiu hlavu a... Obtrel sa mi o ňu! Nemo som naňho civela. Myslela som, že tu odpadnem od úľavy a strachu. Pozrela som sa do jeho krvavočervených očí. Stále vypúšťali nepredstaviteľnú hrôzu, no teraz akoby na mňa nepôsobili. Strach je len nedostatok informácií. Nič viac, nič menej. Pamätaj na to, Pan. Ozval sa mi v hlave mamin hlas. A ešte jedna rada.

„Čo také?" spýtala som sa jej.

Zobuď sa!

Otvorila som oči. Pohľad som mala rozmazaný. Všade bolo tlmené svetlo. Musela som prižmúriť oči, aby som aspoň niečo videla. Hlava ma neskutočne bolela. Do nosa mi udrel pach spáleniny. Vyplašene som sa trhla. Už by som spadla, keby ma niečo nedržalo. Konečne sa mi vyostril zrak. Ležala som Petrovi v náruči. Na tvári mal napätý výraz. Utekali sme po chodbe osvetlenej fakľami. Pozrela som sa za seba, no dvere som nikde nevidela.

Peter si všimol môj nepatrný pohyb a ihneď zastal. Bol bledý ako stena. Krk a časť tváre mal celú od sadzí rovnako ako aj ramená. Očami blúdil po mojej tvári. Jeho napätý výraz sa náhle uvoľnil. Odvrátila som od neho zrak a jemne som sa zamrvila. Cítila som jeho napínajúce sa svaly na rukách, ktoré ma niesli jemne, ale pevne. V jeho náruči som sa cítila nesvoja. Už len z toho dôvodu, že sa celý čas na mňa pozerá, zatiaľ, čo ja som ho tak úspešne ignorovala. Cítila som jeho zrýchlený dych a tlkot srdca. Opäť som sa zamrvila, no silnejšie. Peter to zrejme pokladal za dobré známky života, pretože opäť vykročil.

„Hmmm... Peter?" začala som, keď nepochopil už ani tretie zamrvenie, „už ma môžeš pustiť."

Zastal.

„Určite?"

„Hej, Zoro, už som v pohode."

„Možno by si mala ešte počkať, Arabelka. Veď si sa len teraz zobu..."

„Peter!"

„Dobre, dobre," povedal a už ma skladal na zem.

Podal mi ruku a ja som sa s jeho pomocou postavila na nohy.

„Vďaka."

Prikývol a pobrali sme sa pomaly ďalej. Už som sa ho chcela spýtať, ako sa toho pavúka zbavil, no potom som si to rozmyslela. A nebolo to nakoniec jedno? Obaja žijeme! To je hlavné.

Šli sme rôznymi chodbami a dvermi. Jedna chodba vyzerala ako vytrhnutá zo stredoveku, ďalšia pripomínala skôr väzenie. Za ňou bola chodba obitá drevenými doskami. Tá sa mi páčila najviac zo všetkých, pretože keď sme do nej vstúpili, do nosa mi udrela úžasná vôňa dreva. Pripomínalo mi to vôňu lesa po daždi. Napriek všetkým Petrovým protestom som nasadila rýchle tempo. Mojou hlavou prechádzala ostrá bolesť, no snažila som sa to nedávať najavo.

Došli sme do tmavej miestnosti. Ako na povel sme obidvaja zastali. Nevidela som ani na koniec svojho nosa. Prestrašene som prehltla. Nepáčilo sa mi to. V mojej hlave sa odrazu ozvala silná rana ako z dela. Inštinktívne som sa chytila za uši a zavrela oči.

Predo mnou sa zrazu zjavili obrazy z minulosti. Mama, ako sa hádala s otcom. Neskôr, ako sa s nami dvoma lúči. Prázdne sedadlo a tá najhoršia správa v živote. Otec, ranený z jej straty, zabúchajúci predo mnou dvere pracovne. Retiazka, ktorá sa hompáľala na mojom krku, ma začala silno páliť. Rýchlo som si ju strhla dole a otvorila oči. Obrazy zmizli, no aj tak mi v ušiach hučali otcove slová:

„Mama sa už nevráti. Nikdy."