Electus - Za múrom (Dokončené)

53. Kapitola

Zhltla som poslednú müsli tyčinku, otrepala si modré rifle od hliny, vzala ruksak na plecia a pobrala sa opäť k mäsožravkám.

Pozorovala som ich. Ich vytrvalý apetít by bol svojím spôsobom pozoruhodný, keby to pre mňa nebol taký veľký problém. Moje obavy sa ešte väčšmi prehĺbili, keď som myšlienkami zablúdila k Petrovi. Po stretnutí s mamou som ho viacej nepočula. Netuším, čo sa mu stalo. Dúfam, že... Nie. Nesmie.

Niečo sa mi obtrelo o nohu. Splašene som uskočila a pozerala okolo seba. Vtom som ho zbadala. Čierny had sa neohrozene blížil ku kvetom. Mňa si ani nevšimol. Pozorovala som ho. Nešiel po stopách zajacov, veľkým oblúkom sa vyhol cestičke, ktorá tadiaľ viedla a začal sa plaziť po stonke hore na kvet. Vyliezol až na okvetné lístky, preliezol na druhú rastlinu, ktorá sa dotýkala okvetia, a tak pokračoval, kým sa mi nestratil z dohľadu. Nemo som na to civela. Múdry had. Práve mi totiž dal kľúč k vyriešeniu tohto problému.

Na začiatku cesty som si povedala, že to bude hračka. Ako veľmi som sa mýlila, mi došlo až vtedy, keď som začala liezť po rastline a skákať ako nejaká opica.

Skočila som na prvú rastlinu. Ale ako rýchlo som sa na ňu dostala, tak rýchlo som z nej aj spadla. Bola celá od slizu. Pozrela som sa na seba. Moje tričko pokrýval mazľavý zelený sekrét. Zmraštila som tvár od toľkého hnusu. No dobre, takto to teda nepôjde.

Po dvoch skokoch a štyroch pošmyknutiach som bola na pokraji zrútenia. Ako som sa asi tvárila, keď mi pohľad padol dopredu a ja som zistila, že ma čakajú ešte kilometre takéhoto terénu? Nechcite ani vedieť. A bola som ešte stále na začiatku pri prvej mäsožravke. Zastonala som. Sliz sa mi už začal pomaly miešať s potom a vytvárať odporne páchnucu zmes. Nuž, je načase zistiť, čo si pamätám z hodín mágie. Sadla som si na zem, prekrížila nohy do tureckého sedu a zatvorila oči. Snažiac sa nevnímať ten ostrý pach, čo by prebral aj mŕtveho som povedala:

„Vole!"

Chvíľu sa nedialo nič, potom som pocítila malé známe mravčanie na chrbte. Keď som otvorila oči, vznášala som sa asi pol metra nad zemou. Prinútila som sa vystúpiť ešte vyššie, na úroveň rastliny. Vtedy som si niečo s hrôzou uvedomila. Rajmund ma síce učil pohybovať sa hore-dolu, ale na level dopredu a dozadu som sa, žiaľ, nedostala. Nebrala som to však ako veľkú prekážku. Veď samouci nevymreli... Našťastie pre mňa.

Ak samouci nevymreli, tak potom museli byť asi nesmrteľní. Už pol hodinu som tu stále padala a lietala hore-dole. Vyletím hore, predkloním sa a posuniem sa o pár centimetrov. Ide to strašne pomaly. Nakoniec mi vždy došla trpezlivosť a spadla som. Začala som približne pol metra od stonky. Teraz som sa k nej priblížila asi tak o tridsať centimetrov. Super! Takýmto tempom by som sa dostala na koniec asi tak... Nikdy! Pretože by som sa po prvom páde stala chutným dezertom nejakej mäsožravky.

Zovrela som ruky v päsť. Opäť som si sadla do tureckého sedu. Vyslovila som zaklínadlo a ako už po stýkrát sa zniesla do vzduchu. Predklonila som sa neprestávajúc pri tom myslieť na let. Začala som sa po maličkých centimetroch posúvať dopredu. Nabrala som odvahu a predklonila sa trochu viacej. Zrýchlila som. Pomaly som sa blížila k prvej rastline. S očakávaním som nad ňou preletela. Nevšímala si ma. To bolo dobré znamenie. S tvárou sa mi na chvíľu pohrával úsmev. No len do chvíle, kým som nezazrela nekonečnú húštinu pred sebou.

Ja to nezvládnem! Hovorila som si po pol hodine neustáleho letu. Začiatok som už dávno nechala za sebou. Predo mnou sa rysoval nekonečný les. A moje vyhliadky? Mizivé. Na čele sa mi perlil pot. Zatínajúc zuby som pokračovala. Centimeter po centimetri, mäsožravka po mäsožravke. Ešte nikdy pred tým som tak dlho nemeditovala. A zrejme sa už ani o to nebudem nikdy pokúšať.

Po ďalších dvadsiatich minútach mučivého sústredenia som konečne pred sebou uvidela modrastú oblohu. Bola to maličká bodka nádeje v mori tmavej zelene. Zatínajúc zuby som sa neohrozene blížila k druhej strane. Po chvíli sa z modrastej bodky stalo belasé nebo. Pod ňou sa rozpínal obrovský pás zelene. Na smaragdovo zelenej pláni sa preháňalo stádo divokých žrebcov.

Zatajil sa mi dych. Na milisekundu som prestala dávať pozor a užívala si výhľad. Veľmi rýchlo som sa predklonila. Zakolísala som sa. Vystrašene som sa narovnala a snažila sa udržať vo vzduchu. Moja snaha však už bola zbytočná. Stratila som rovnováhu a rútila sa na zem.

Dopadla som na nohy, tie sa však podlomili pod mojou váhou. Neohrabane som sa zvalila na zem ako mech zemiakov. Pád mi vyrazil dych. Otočila som sa na bok a snažila sa nahnať do pľúc vzduch. Výsledkom môjho celého snaženia však bolo iba to, že som sa silno rozkašľala od prachu, ktorý som rozvírila. Do pozoru ma však dostalo podozrivé syčanie. S hrôzou som si uvedomila, že ústa mäsožraviek sa okolo mňa nebezpečne otvárajú.