Electus - Za múrom (Dokončené)

19. Kapitola

„Pandora, to nemyslíš vážne!"

Strhla som sa. Zhora sa na mňa mračila Nana. Unavene som si poutierala oči a posadila sa.

„Odkedy sa spí pri raňajkách?! Toto som ťa nikdy neučila!"

Zastonala som. Som hore už od tretej rána. Stále sa mi vybavovali rôzne scenáre, ako by som sa mohla dostať von, no väčšina z nich boli len zbožným prianím. A keď som napokon zaspala, objavila sa ďalšia nočná mora. Inač povedané, spala som dokopy možno tri hodiny.

S maximálnym nezáujmom som sa pozrela na studené vafle s malinami a javorovým sirupom. Odsunula som od seba tanier, za čo som si vyslúžila jeden z Naniných krivých pohľadov. Ignorujúc ho som sa polomŕtva dovliekla na hodinu.

Poobede sa mi konečne podarilo poraziť pocit únavy, ktorý sa stupňoval každou hodinou. Rozhodla som sa teda pátrať v knižnici. Nane som povedala, že musím robiť referát o Druhej svetovej vojne (čo bola aj pravda), aby nemala podozrenie. Prebehla som chodbu na prvom poschodí a otvorila dvojkrídlové dvere z mahagónu.

Potichu som ich za sebou zatvorila. Ocitla som sa v obrovskej štvorcovej miestnosti. Všade naokolo stáli rady starých zaprášených kníh. Na druhej strane boli ďalšie dvere vedúce do zakázaného oddelenia. Táto miestnosť bola určená len pre mňa a moje štúdium. Všetky knihy boli zakúpené na prosbu učiteľov. Čiže tu bolo všetko od latinských slovníkov, gramatiky a správnej výslovnosti až po knihy o karate a iných bojových umení. Pomaly som sa presunula k prvej polici s knihami tiahnucimi sa až k stropu. Zadívala som sa na stovky kníh o Veľkej vojne a zavzdychala. To bude nadlho.

Ani po dvojhodinovom hľadaní som však nenašla to, čo som potrebovala. Okrem pár zmienok o Kronikárovi tu v podstate nič nebolo. Nenašla som žiadne informácie, ktoré by bližšie určovali, ako sa artefakt stratil. Každá kniha hovorila to isté. Svetlí nám vzali náš Znak moci a hrdosti... Blá, blá, blá. Vždy rovnaký scenár. Niečo sa stratilo, môžu za to Svetlí, nevrátili nám to, a preto sa teraz pobijeme. Hurááá! Šťastný The End. Znechutene som zaklapla ďalšiu knihu s názvom Priateľ či zlodej?. Unavene som sa ponaťahovala, podišla k oknu a otvorila ho.

Slnko sa už pomaly dotýkalo obzoru. Tmavomodré nebo pomaly hltalo posledné zvyšky lúčov. Krásna svetlomodrá farba sa stratila niekde medzi chaosom oranžovej a tmavomodrej farby. Chladný vzduch mi vial do tváre. Oprela som sa o stenu a pozrela na kopu kníh, ktoré mám ešte pred sebou. Zúfalo som si vzdychla. Toto nedokážem.

Náhle sa mi pohľad zastavil na dverách vedúcich do zakázanej časti. Nesmela som tam ísť odvtedy, čo som omylom vyliala na jednu kroniku tuš. Otec na to povedal, citujem: „Tvoje „šikovné" ruky už nikdy nezoberú jedinú moju kroniku! Rozumela si?!"

Šibalsky som sa uškrnula. Teraz sa moje „šikovné" ruky opäť snažili dostať ku kronikám. A bude to v pohode ak sa o tom nikto nedozvie.

Otvorila som vŕzgajúce dvere a nazrela dovnútra. V miestnosti páchlo starinou. Na zemi bola už pekná vrstva prachu. V kútoch sa leskli pavučiny. Dôkaz toho, že tu nikto nebol už poriadne dlho. V strede stál obrovský mahagónový stôl s ručne vyrezávanou stoličkou. Váhavo som vstúpila do miestnosti. Všade navôkol sa rozvíril prach. Ten mi pošteklil nos a ja som hlasno kýchla. Rukou som si zakryla ústa, no neskoro. Moje kýchnutie sa rozľahlo po celej knižnici. Jemne som za sebou zatvorila dvere dúfajúc, že tu nikto nenazrie.

Za stolom sa tiahla ulička, z ktorej vybočovali nekonečné rady políc tiahnucich sa až po strop. Ku každému radu boli pribité štítky s rokmi. Každá kronika sa nejako líšila od tej predchádzajúcej. Niektoré boli lemované zlatom, iné mali väzby vyšívané najoriginálnejšími ornamentmi.

Pustila som sa do hľadania. Najmladšia kronika mala v sebe zaznamenané udalosti po rok tisícdeväťstodeväťdesiatpäť. Bola to najbližšia kronika v knižnici. Ako som šla ďalej, vzduch bol nasýtený plesňou. Bol čoraz ťažší a vlhkejší. Kroniky začínali pripomínať krehkých starčekov, ktorých sa človek nemôže ani dotknúť, inak sa rozpadnú v prach. Keď som prechádzala okolo poličiek s rokom tisícsto, bolo mi na zvracanie. Od toho smradu mi začali slziť oči. Podvedome som hľadala okná, ktoré by pomohli vyvetrať tento puch.