60. Kapitola

101 18 0
                                    

Otočila som si Petrovu nohu k sebe a začala ju čistiť vodou z lekárničky. Zakaždým, keď som po rane prešla gázou, zaťal čeľusť. Muselo ho to pekelne bolieť, no nevydal ani hláska. Po vyčistení som sa prehrabávala lekárničkou. Hľadala som niečo, do čoho by som to obviazala. Obväz, šatku, čokoľvek. Nakoniec som našla obväzy v sterilných vrecúškach pri boku lekárničky a s nimi aj dezinfekčný sprej. Ukázala som ho Petrovi.

„Smiem ti pripomenúť, že formaldehydom sa uskladňujú len mŕtvoly?" poznamenal cez zaťaté zuby.

„To je roztok na dezinfekciu, ty chytrák."

„No a? Čo s tým?"

„No čo asi? Myslíš, že voda vyčistila všetko?"

Prikývol a na perách mu hral malý úsmev.

„Ja teda nie. Ukáž nohu."

„Hmmm, Arabelka?"

„Čo zase?"

„A vieš s tým narábať?"

„Na to, aby som ti vedela vydezinfikovať ranu nepotrebujem mať ročný kurz prvej pomoci."

Nečakala som, kým mi dá opäť nejakú chytrú odpoveď. Na gázu som rýchlo nastriekala dezinfekčný sprej a priložila na ranu.

Steny chodby sa zatriasli. Vzduch preťal bolestný výkrik. Peter stál na nohách a pozeral na mňa ako na vraha. V ruke som ešte stále držala dezinfekčný sprej a gázu.

„Prepáč mi to," šepla som a ľútostivo sa naňho pozrela.

Chlapec sa na nás pozeral s tými svojimi veľkými očami a vystrašene ustupoval. Peter zhlboka dýchal.

„Bolelo to veľmi?" spýtala som sa jemne.

Ak by mohol Petrov pohľad zabíjať, už by som ležala na zemi s vypálenou dierou v strede hrudníka.

„Ááále kdeže, na takéto veci som už dávno zvyknutý," vravel a pomaly sa ku mne približoval.

„Často si totiž nechávam ošetrovať rany od dievčat, ktoré nemajú ani páru o tom, ako sa narába čo i len s obväzom!"

Oči mu horeli zlosťou. Vytrhol mi sprej z rúk a začal ho čítať pri tlmenom svetle fakieľ. Prečítal si to, na chvíľu do mňa zabodol pohľad plný zloby a začal čítať:

„NA VONKAJŠIE POUŽITIE, UCHOVÁVAJTE MIMO DOSAHU DETÍ, bla, bla, bla... IBA NA OŠETRENIE OKOLIA RANY!"

Peter mi podal sprej neprestávajúc na mňa upierať zlovestný pohľad. Zobrala som si ho a hundrajúc popod nos som začala:

„Veď sa ti nič nestalo."

„Ale mohlo."

„Tak prepáč, že som sa ti snažila pomôcť! Nabudúce si poraď sám! A mimochodom, niet za čo. Z tej arény som ťa veľmi rada dostala! Aj nabudúce!"

Peter na mňa ďalej nevraživo zazeral, potom sa otočil a začal kresať oheň. Ja som sa mu otočila chrbtom a podišla k chlapcovi, ktorý na nás stále zazeral. Kľakla som si k nemu a najmilšie, ako som v tejto situácii dokázala, som sa ho spýtala ako sa volá.

„Vasil," začal, „Vasil Andrásy."

„Ja som Pandora Nocteová a tento tu je..."

„Peter Ortus," predstavil sa a zvláštne na mňa pozrel.

„Ty si čarodejnica?" spýtal sa ma Vasil so záujmom.

Pozrela som sa na Petra. Na tvári mu pohrával jemný úškrn.

„Také niečo," odvetila som opatrne.

„Jéééj, to je super. To znamená, že vieš jazdiť na metle? Máš čiernu mačku? Prečo nemáš obrovskú bradavicu na nose?" začal svoju paľbu otázok.

Pri tej poslednej otázke si Peter skoro uvalil z prsta.

„Jaaa... Čo či nemám na nose?!" opýtala som sa zmätene.

Za sebou som počula pridusený smiech. Vasil si však z toho nič nerobil a poslušne zopakoval svoju otázku.

„A prečo by som ju mala mať?" nechápala som.

„Pretože všetky čarodejnice majú bradavice."

„Aha, no... Ale ja nie som..."

„Jááj, máš pravdu. Ty si dobrá čarodejnica a tie sú vždycky pekné, prepáč... Nepremeníš ma za to na žabu?! Že nie?!"

Zúfalo som sa pozrela na Petra. Ten po dlhom premáhaní smiechu konečne zvážnel.

„Neboj sa, určite ťa nepremení," presvedčivo to však nevyznelo.

Zabodla som doňho pohľad a ten mi ho bez problémov opätoval. Čo mal ten chlap so mnou za problém?

Ako Veľká čarodejnica Pandora (takú mi dal prezývku Vasil) som sa postarala o jedlo a vodu. Vasil nám popri tom vyrozprával svoj príbeh:

Electus - Za múrom (Dokončené)Dove le storie prendono vita. Scoprilo ora