Electus - Za múrom (Dokončené)

32. Kapitola

Prestala som vnímať ľudí nastupujúcich do autobusu, smrad, ktorý vychádzal z tej starej rachotiny a nakoniec som prestala vnímať aj hlasy mojich nepriateľov. Pred sebou som videla už len ich posmešne sa tváriace tváre. Hnev sa mi rozlieval po tele ako žeravá láva. Energia vo mne priam explodovala. Vietor mi začal strapatiť vlasy. Počula som hromy križujúce oblohou. Hneď na to samý krik, lomoz a nakoniec ruka na ústach trhnutím povolila. No ja som to už vnímala iba ako vzdialený pohyb.

Otvoriť oči ma donútila až náhla kvapka na líci. Zmätene som sa pozrela hore. Nado mnou sa objavili čierne mraky. Obloha potemnela. V diaľke opäť zahrmelo a spustil sa ohlušujúci lejak. Všetci cestujúci sa zrazu nahrnuli do autobusu, aby nezmokli. Pred sebou som videla iba dlhovlasého. Ten na mňa vypliešťal oči, krútil hlavou a rýchlo cúval. Mokré oblečenie sa mi lepilo na telo. Nohy som mala ako z gumy. Hlava sa mi krútila. V tej chvíli by som nedokázala ani vyrátať koľko je dva plus dva. Pozbierala som posledné zvyšky energie a obzrela sa po celej stanici.

Hliadka na mňa vyvaľovala oči. Ani ich nenapadlo schovať sa pred búrkou. Stáli na miestach a mlčky na mňa zízali. Už by som sa aj rozbehla, keď zrazu priamo z neba spadli na zem dve bezvládne telá.

Oblečenie mali obhorené, vlasy im tleli. Jedno telo bolo v zvláštne skrútenom uhle, zatiaľ čo druhé spadlo presne na chrbát až to zachrapčalo. Ich tváre prezrádzali zdesenie. Šokovane som na nich vyvaľovala oči a cúvala od nich. Čo sa to stalo?

Hliadka sa už spamätala z prvotného šoku. Richard švihol po mne pohľadom. Zaspätkovala som. Očkom som mrkla na autobus. Dvere sa pomaly zatvárali. Neváhala som. Vyštartovala som k autobusu. No keď som sa obzrela, nikto sa ani nepohol, aby mi v tom zabránil. Zadýchaná a mokrá som len tak-tak stihla nastúpiť. Podišla som k šoférovi a vysypala mu miesto, kde sa chcem dostať. Šofér prikývol, povedal mi cenu, dal mi lístok a ja som si šla nájsť voľné sedadlo. Po pár sekundách motor naskočil a autobus pomaly odchádzal zo stanice. Pozrela som sa na zem, kde spadli tí muži. Nikoho som však už nevidela. Stratili sa medzi kvapkami veľkého lejaku.

* * *

Čierna limuzína sa vyrútila zo zákruty. Obiehala jedno auto za druhým nevšímajúc si hlasné trúbenie a nadávky, ktoré ju sprevádzali. Z asfaltky prudko zabočila na vedľajšiu cestu. Nedbala na prekročenú rýchlosť a náhlila sa ďalej. Na prachom posiatej ceste sa limuzína vynímala ako zlato v hline. Bola nepriehľadnuteľná. Ešte viac pridala do kopca. Potom naopak spomalila, keď sa rútila dole. A tak to pokračovalo, až kým sa nedostala pred veľkú drevenú bránu. Pozdĺž brány z obidvoch strán bol postavený vysoký múr, ktorý uzatváral vnútrajšok pred svetom. Šofér vystúpil z limuzíny a náhlil sa k bráne. Oči mal podliate krvou od dlhej a únavnej cesty. Rázne zaklopal na dvere. Otvorili sa malé dvierka. Šofér niečo zahundral a brána sa o malú chvíľu s rachotom otvárala. Muž sa náhlil naspäť do limuzíny, naštartoval motor a vošiel do dvora.

Za bránou ich čakal malý uvítací výbor. Na ich tvárach sa však zračili namiesto úsmevov veľké obavy. Hneď, ako auto zastalo, zo zadného sedadla vystúpil štíhli vysoký muž. Vystrel sa a so zamračenou tvárou kráčal k malému zhromaždeniu.

„Dnes mala byť veľká schôdza, na ktorom mala byť aj významná osobnosť zo zahraničia. Skúste uhádnuť, ako sa tvárila, keď jej povedali, že Hlavný mág nebude môcť prísť na schôdzu, pretože jeho jediná dcéra sa nevie vpratať do kože," povedal Severín chladne a ostro ako vždy, keď to v ňom priam vrelo.

Každý z prítomných sklopil zrak a snažil sa vyzerať nenápadne. Jedine Alfonz mal kamennú tvár. Nebojácne podišiel k Severínovi a povedal:

„Svetlí mágovia nás upodozrievajú zo špionáže s tým, že sa odvolávajú na základné pravidlá dohody o neútočení. Vraj máme na starosti smrť dvoch Svetlých."

Severínovi potemnela tvár. Ticho, ktoré po tej správe nastalo bolo mučivo dlhé. Nakoniec sa Hlavný mág opýtal:

„Vie sa, kto je za tým?"

Alfonz výrazne zbledol. Prehltol nervozitu a pohľad zabodol do zeme.

„N-Nie. Ešte na tom pracujeme," povedal veľmi potichu.

Zrazu na horizonte zahrmelo. Všetci sa spýtavo pozreli na Severína. Ten však ignorujúc ich pohľady, chladnými očami prechádzal po čiernych mrakoch a nakoniec aj po všetkých naokolo. Na zem spadla prvá kvapka. Otvoril ruku a nastavil ju k oblohe. Malé kvapky mu pomaly padali do dlane. Celé malé zhromaždenie ho napäto sledovalo. Nikto sa neodvážil vydať ani hláska. Po chvíli si dal ruku k tvári a niečo si pre seba zahundral. Potom sledoval maličké kvapky vo svojej dlani ako vytvárajú hmlistý obraz.

„Myslím si, že veľmi dobre vieš, kto to spravil," povedal Alfonzovi nespúšťajúc zrak z obrazu.

Severín zdvihol hlavu a ľadovým pohľadom všetkých prebodával.

„Všetci to viete," zašepkal, zlostne si prezerajúc každú tvár.

Previnilo sklopili oči. Severín ukázal otvorenú dlaň k bledému Alfonzovi. Na dlani sa z malých kvapiek vytvorila jedna obrovská, ktorá pokrývala väčšinu Severínovej dlane. Na hladine bol obraz čiernovlasého dievčaťa so šibalským úsmevom. Nikto sa neodvážil niečo namietať. Po dlhej odmlke znova pokračoval:

„Mám taký pocit, že moja malá dcérka bola na výlete pridlho."