Deadly debts ✅

Všetko sa zmenilo

(Clio)

Ako som tak písala a zapĺňala príbehom stranu za stranou, uvedomila som si množstvo vecí. Za prvé - tento príbeh nie je tak úplne o Dantem. Je o nás všetkých. O tom, čo robíme, o tom, čo vravíme, o skutkoch, o slovách, o našich pocitoch a myšlienkach. O tom, ako naše správanie ovplyvňuje druhých ľudí -  ako vlastne v každom príbehu - hoci bol tento príbeh založený na mojej realite. Za druhé...Neviem, ako tento príbeh ukončiť, nakoľko sama netuším, ako Dante skoncoval so svojím životom. Mohla som na to vymyslieť nejaký spôsob...Bolo to v skutočnosti veľmi jednoduché. No v skutočnosti som tiež chcela, aby bol Dante maximálne tak nezvestný, nie mŕtvy. Za tretie...Som citlivejšia, než by som občas chcela byť.

Čím dlhšie som písala, tým viac zamyslenejšia a smutnejšia som sa cítila byť. Viac zahĺbenejšia do seba. Bola vo mne ale určitá časť, ktorej sa páčilo vypisovanie sa z toho, čo práve cítim, a pobádala ma k tomu, aby som v tom pokračovala ďalej. Aby som ďalej písala poéziu v próze. A aby som ju potom po sebe čítala a dívala sa na tie slová ako maliar na svoju maľbu na plátne. Aby som na tom plátne nachádzala inšpiráciu na tvorbu ďalších malieb plných ľudskosti. Bolo to umenie, čo som tvorila? Možno. Mne to prišlo, akoby som tvorila nové svety. Nie každý ich dokázal vidieť, pochopiť a niekomu sa ani nemuseli páčiť. No tí, ktorí sa na ne dokázali sústrediť tak, ako ja, v nich mohli nájsť aj určitú krásu - tak, ako ja. Mrzelo ma, ak to nedokázali. No zároveň som pre to mala pochopenie.
To, čo som robila, totižto bolo, že som sa snažila pretvárať smútok na niečo krásne. Vedela som, že sa mi to svojským spôsobom darí, no zároveň som ten smútok stále videla v tom, čo som vytvorila. Poznala som všetko, čo stálo za tým, čo som vytvorila. Nie všetko bolo racionálneho charakteru. A vlastne možno práve to, že som sa pri písaní dokázala takto odpútať od toho racionálneho, ma v tvorbe tak priťahovalo.

Poobede sa rozhodnem stretnúť sa s Arcadiou. Pôsobila lepšie, než keď som ju videla naposledy. Jej dlhé, rovné, hnedé vlasy jej povievali vo vetre a na jej očných viečkach bolo možné vidieť zelenkasté očné tiene, ktoré krásne dopĺňali jej čiernu blúzku a doplnky. Pôsobila byť staršia a dospelejšia, než by na ňu človek tipoval. Vlastne by človek hádal, že je takou modelkou. Dokázala som pochopiť, čo na nej Dante videl.

Čo som v nej videla ja? Sestru, švagrinku. Odo mňa mladšie dievča, ktorému som mohla pomôcť v živote svojimi už nadobudnutými životnými múdrosťami a skúsenosťami. Cítila som sa byť pri nej tak...Viac nad vecou?
Obľúbila som si ju. Kto by to bol na mňa povedal? Ja teda spočiatku nie.

,,Ahooj," zvítame sa dlhým objatím. Potom spolu začneme kecať o bežných veciach typu "ako sa máš, čo máš nové" a tak. Teší ma, keď mi Arcadia rozjarene začne švitoriť o tanci i o tom, ako ju štvú chalani. O tom, čo sa deje v jej škole, a skutočne - presne vtedy si viac, než inokedy uvedomujem, že mi škola vlastne aj celkom chýba. Chýba mi škola a chýbajú mi všetky tie stredoškolské sračky. Dokonca mi chýbajú aj niektorí spolužiaci, hoci - ak by som kedysi s väčšinou z nich bola v takých Hunger Games, tak zakaždým, keď by sa ozvala rana z kanónu, by to zrejme bolo hudbou pre moje uši. Chýba mi tiež učenie sa toľkých vecí, aké som sa učila v škole, hoci som na to kedysi často nadávala. A je to až zvláštne, ako mi takéto veci dokážu chýbať.

Všetko sa zmenilo. Aj ja som sa zmenila. Snažila som sa však nad tým viac nepremýšľať, sústrediť sa na budúcnosť a na to, aké zmeny nám v živote prinesie tá. Mala som dojem, že toho bude veľa.