Deadly debts ✅

Rýchla doba

Lars Tempest veril, že po každom daždi svieti slnko. Boli chvíle, kedy som si myslievala, že niet väčšieho snílka na svete, než je Lars Tempest. Že prezývka Šmolko mu sedí ako uliata, ba dokonalejšou by mohlo byť nazvať ho Šťastkom. Alebo bol Šťastko v Snehulienke?? Nie, tam bol asi Smejko, či??
Šťastko a či Smejko - obaja prežívali život šťastnejšie, než ja, aj keď sa občas možno zjavil nejaký ten Gargamel.

Raňajky (alebo skôr obed) strávim premýšľaním nad Šmolkami a inými trpaslíkmi. Viem, pri mojich obvyklých filozofických úvahách je zvláštne, že občas premýšľam aj nad takýmito gebuzinami. Ibaže som mala všetkého po krk. Nechcela som premýšľať o tom, ako vždy všetko pokašlem. A tak som zotrvávala mysľou pri rozprávkach. Nechcela som dopadnúť s mysľou v rozprávkových oblakoch naspäť na tvrdú zem. Bolo by to otrasné.

Práve som do seba pchala cereálie, patrične bez mlieka (pretože načo mi ku cereáliám mlieko, keď sa dajú jesť aj bez neho?), keď sa ozve zvonček pri dverách. Nebolo veľa ľudí, o ktorých som vedela, že by mohli stáť za dverami. Spomeniem si, že by to pokojne mohol byť Turner, a vtedy začnem panikáriť. Čo môžem očakávať?? Odpustí mi? Prosím, len nech už na mňa nie je nahnevaný. A - do riti! Veď ja som stále v pyžame!

Čo mám robiť?? Mám otvoriť takto, alebo predstierať, že nie som doma? Ale čo ak je to skutočne on, a neotvorením dverí prepásnem príležitosť sa s ním opäť stretnúť?

Nemýlim sa. Je to Turner. Má na sebe čierne nohavice, tmavú mikinu a biele tenisky. Nedokážem od neho odtrhnúť oči. Snažím sa skrotiť tie motýliky, ktoré ovplyvňujú môj krvný obeh natoľko, že po tele cítim to zvláštne šteklenie.

,,Ahoj," pozdraví. ,,Smiem vojsť?" pozrie sa za mňa, akoby už vopred poznal odpoveď. Poznal, a nemýlil sa.

,,Jasné," spamätám sa, pokývnem hlavou a naznačím mu, nech vojde dnu.

,,Prepáč. Ešte som sa neprezliekla z pyžama," dostanem zo seba, keď sa opäť bezradne pozriem na čipkovanú nočnú košieľku a župan, ktorý mám cez ňu prehodený. "Super, Clio. To si sa teda predviedla," pomyslím si. "Je niečo po dvanástej, a ty si ešte stále v nočnom úbore."

Turner sa zazubí a obzerá si ma odhora dolu. ,,To je v poriadku. Ak ti to prekáža, pokojne sa choď prezliecť, počkám tu na teba," navrhne mi. Isteže jemu neprekáža, v čom som oblečená. Je to sexi.

,,Nie, to nie je nutné. Pokojne by som takto ostala aj do zajtrajška," znie moja úprimná odpoveď.

,,Tak to teda nie! Na dnes mám sľúbenú čokoládovňu."

,,Stále to platí?" opýtam sa s piskľavou nádejou v hlase.

,,Prišiel som za tebou kvôli včerajšku. Dotklo sa ma, že si mi klamala, ale zmieril som sa s tým, že máš iné meno. A čo sa týka toho druhého, poznám niekoľkonásobne horšie povolania, než je spisovateľka, a sú ich stovky."

,,Prepáč. Naozaj ma mrzí, čo som spravila. Správala som sa ako totálna hlupaňa."

,,Je ti odpustené. Ale dúfam, že ti je jasné, že mám množstvo otázok, a že si budem chcieť prečítať všetky knihy, ktoré si kedy napísala," usmeje sa, čím pôsobí neuveriteľne sympaticky.

Spadne mi kameň zo srdca. Bola som Turnerovi vďačná. Dal mi šancu. A nechcela som ju premrhať. Objímem ho a dojatá pošepnem: ,,Ďakujem. Veľmi si to cením."

A potom sa pobozkáme. Spravím to ja. Zavesím sa mu okolo krku a znížim vzdialenosť medzi našími perami. Turner sa pre mňa práve stal čímsi viac, než pre dieťa obľúbeným, obrovským, plyšovým medvedíkom. Už len si s ním spraviť čajové posedenie a úplne by som sa cítila ako malé dievčatko ocitnúce sa uprostred rozprávky.