Deadly debts ✅

Danteho návrat

,,Ahoj," povie mama do telefónu, ,,aký máš dnes deň?"

,,No ja mám piatok, neviem, ako ty," pretočím očami a vyložím si nohy na písací stôl. Bola som krátko po sprche, sama doma, a tak som vôbec nedbala, že mi župan odhaľuje určité intímne partie tela.

,,Clio, chcem sa s tebou normálne porozprávať. Viem, že si sa opäť pohádala s Bennym, a chápem, že sa nemusíte, ale mne na tebe naozaj záleží."

,,Prepáč, mami. Mám sa dobre. Naozaj."

,,Čo máš nové? Nejaký chlap na muške?"

Hej. Dante. Ak by som ho uvidela, odstrelila by som ho ako poľovník divú zver, a jeho hlavu by som si ako trofej povesila niekam.. nie. Hodila by som ju do smetného koša. A zapálila. Na toho kreténa by sa mi teda dívať nechcelo! To by som ale najskôr musela mať zbraň.

Chápala som ale, že to mama myslí inak, a tak poviem: ,,Mami, myslím, že sme sa už o tom rozprávali x-krát. Musíš sa zakaždým pýtať hlavne na toto?? Ako chalani? Kedy bude svadba? Kedy dieťa? Druhé? Ježiši."

,,Neuveríš, ale nedávno mi jedna žena na firemnom večierku vyveštila z kariet, že v rodine môžem očakávať prírastok. A tak mi napadlo-"

,,Že mi zavoláš," doplním. ,,Pre istotu. Pretože to v tebe vzbudilo strach, že Benny bude dvojnásobný tatko."

,,Clio! Prečo musíš byť taká hnusná? Takto som ťa vychovala??"

,,Ja na takéto veci neverím. Veštenie z kariet!" odfrknem si. ,,Neverím už len preto, že keď si zakaždým zamiešam karty, vždy dostanem iné karty, než predtým. Veštenie je podľa mňa vecou založenou na chladnom čítaní a celkovej neverbálnej komunikácii, než videnia do budúcnosti ako takej."

,,I tak mi to prišlo zaujímavé. Tá žena mala v očiach čosi také.. tajuplné, niečo, čo ťa prinúti jej veriť. Až som z nej mala husiu kožu."

,,Bola to len podvodníčka, ktorá si zarába na poverčivosti a dôverčivosti ľudí," začnem sa hrať so šnúrkou na župane. Začínala mi byť zima, až som sa striasla. Bolo mi to nepríjemné.

,,Nevedela som ťa celý týždeň zastihnúť doma."

,,Odcestovala som do Leicesteru. Je to v Anglicku. A páči sa mi tu, veľmi."

Oddialim telefón od ucha.

,,Clio!!! Prečo si mi o ničom nepovedala?"

,,Mami, už nie som malá. Nemusím sa ti zakaždým spovedať, kam cestujem."

,,No veď ty pochopíš, keď budeš mať časom vlastné dieťa."

,,Ak vôbec."

,,Tvoj dedko vždy vravieval: žena bez bruška je ako hrnček bez uška."

,,Tak to aby som pribrala," okomentujem sarkasticky.

,,Myslím tým tehotenstvo."

,,Dedko je mŕtvy. Takže si to nevykladaj po svojom, ak nepovedal, ako to myslel."

Potrebovala som sa ísť prezliecť. Bola mi strašná zima, miestami som mala pocit, že umriem od chladu. Začala som uvažovať nad tým, o čo by bol môj život dlhší, ak by sa čas dal kradnúť ostatným.

,,Mám len dvadsaťpäť rokov, mami. Na také veci mám ešte množstvo času. Dnes nie je nič neobvyklé, ak žena rodí v nejakých tridsiatich rokoch. Ty si mala Louisa ako štyridsiatnička."

,,Áno, ale teba som mala omnoho skôr. Navyše, Louisov pôrod nebol ani zďaleka taký jednoduchý, ako u teba. A veľmi mi počas tehotenstva opúchali nohy. Pôrody po štyridsiatke nebývajú jednoduché, a môžem Bohu vďačiť za to, že sa Louis narodil zdravý."