Deadly debts ✅

Mám ťa rád

(Arcadia)

Stále viac som zisťovala, že Clio Jonesová je skvelá osoba. Často viac sarkastická, než by bolo potrebné, no zato sa mi na nej strašne páčila jej úprimnosť. Nepoznala som veľa ľudí, ktorí by mi úprimne, na rovinu povedali, čo si o niektorých veciach a ľuďoch myslia.

Od toho dňa u nej som ju navštevovala o niečo častejšie. Občas sme spolu zašli aj niekam vonku alebo aj ku nám. Aspoň som nebola v dome taká sama.

Naši si totižto často mysleli, že za to, že sme s Turnerom starší, tak zrejme nie je potreba, aby nám venovali takú starostlivosť, ako keď sme boli malé deti. Pravdou však bolo...Že napriek tomu, že už som bola staršia...Chýbal mi pocit, že niekomu na mne veľmi záleží a sa o mňa stará. A tak som to často hľadala u druhých ľudí. Hlavne vo vzťahoch. I to bol jeden z dôvodov, prečo som s Dantem žiaden vzťah nechcela mať. Nemala som pocit, že mu na mne záleží a stará sa o mňa. Vlastne...Záležalo mu vôbec na niečom alebo niekom inom, okrem seba a svojich potrieb?

Dante sa neukazoval. Považovala som to za zvláštne, no vôbec mi to neprekážalo. Prekážalo mi jedine to, že opäť nemám tanečného partnera. Tým, že som nemala s kým tancovať, ma tanec akosi aj prestával baviť. Aj tancovať sama bolo fajn...No chýbalo mi tancovanie s niekým iným.

Necítila som sa byť vo svojej koži. V snoch sa mi totižto zjavoval stále ten istý sen dokola. Dante, ktorý má bozkáva, a následne rozchod tým spôsobený. Budila som sa pravidelne so zlými pocitmi a výčitkami svedomia.

Ani v škole to nebolo ktoviečo. Nuda a veľmi mi nepomáhali ani spolužiaci a kamaráti. Nikdy som sa necítila byť tak priehľadná a ignorovaná, ako dnes. Mala som pocit, že tí ľudia, s ktorými som si donedávna ešte celkom rozumela, tak ich pomaly ale isto strácam a miznú mi zo života. A to ma prinútilo uvažovať nad tým, kedy a čím sa to celé posralo. Nevedela som. A tak som bola rozhodnutá sa pýtať.

,,Tami?" zastavím ju na chodbe.

,,Áno?" povie a nevenuje mi pri tom viac pozornosti, než vyberaniu učebníc zo skrinky.

,,Chcela som sa ťa na niečo spýtať."

,,O čo sa jedná?"

,,Zaujímalo ma...Prečo sa spolu v poslednom čase nebavíme tak, ako kedysi? Zvykli sme byť dobré kamošky...Myslela som si, že nimi aj sme...Ale...Neviem...V poslednom čase...Fakt neviem."

,,Ani neviem, popravde... Si taká...Iná, Arcadia. Správaš sa tak...Čudne."

,,Čudne? V čom ako?"

,, V poslednom čase sa s tebou sotva dá komunikovať, si taká...Zahĺbená do seba a...Depresívna. Alebo zamilovaná. Alebo možno oboje."

,,Aha. Dobre. Tak...Prepáč." Nevedela som, čo viac jej na to povedať. No vedela som, že má pravdu. A to ma desilo.

,,Vážne...Si ok?"

Prikývnem hlavou, aj keď opak je pravdou.

___

Po škole som šla rovno domov. Len čo ale za sebou zavriem dvere, niekto na ne zaklope. Nemala som pocit, že by za mnou niekto známy šiel, preto mi to príde zvláštne. Viac sa nad tým ale nepozastavujem. Určite nie tak, ako nad tým, kto za dvermi stojí.

,,Čo tu hľadáš?" pozriem sa na Danteho, ktorý oproti tomu, ako obvykle vyzeral a pôsobil, bol akýsi...Nastajlovaný. Čiernu farbu oblečenia ale ani tentokrát nevymenil za žiadnu inú, ostal jej verný.

,,Nie je to jasné? Tvojich rodičov nepoznám a tvoj brat býva s Clio, ktorá je moja bývalá priateľka a ktorú teraz momentálne navštíviť rozhodne netúžim. Prišiel som za tebou."

,,Prečo?"

,,Pretože som chcel. A pretože chcem, aby si vedela, prečo sa ti vyhýbam."

,,Ty sa mi vyhýbaš? Ale prečo?" spýtam sa, aj keď vlastne tuším, prečo tak robil.

,,Toto naozaj nie je téma, ktorá sa rozoberá pred dverami."

S povzdychom poodchýlim dvere a nechávam mu v dverách priestor, ktorým môže prekĺznuť dnu, dúfajúc, že som neurobila hlúposť a nebude to ako v rozprávke o kozliatkach a vlkovi.

,,Tak hovor."

,,Chýbala si mi."

,,Preto si sa mi vyhýbal? Lebo som ti chýbala? To je jeden z najväčších nezmyslov, aké môžeš niekomu povedať, vieš?"

,,Nie, nie je. Môžeš sa niekomu vyhýbať aj napriek tomu, ako veľmi ti chýba a záleží ti na ňom. Ak ho tým chrániš alebo chceš byť pred ním chránený."

,,Ktoré z toho si chcel ty?"

,,Oboje."

,,Vysvetli mi to."

,,Mám ťa rád."

,,Tak prečo sa predo mnou chrániš?"

,,Pretože nie som človek, ktorý má rád, ak má nejasno vo svojich citoch. A mal som pocit, že ty si v nich potrebuješ spraviť jasno tiež."

,,Ja v nich mám jasno!"

,,Po rozchodoch to tak často nie je."

,,Takže...Teraz čo? Vysvetlil si mi, prečo si sa mi vyhýbal, a odídeš?"

,,Chceš, aby som odišiel?" spýta sa ma a spraví ku mne krok bližšie.

,,Nie," pokrútim hlavou. ,,Vlastne chcem, aby si mi vysvetlil, ako to, že som ťa nevidela ísť za mnou, keď som vchádzala do domu a zaklopal si len pár sekúnd po tom, ako som za sebou zavrela dvere."
_______________________________________

Ahojte 🙂

Úspešne sa mi podarilo dopísať už 60-tu časť tohoto príbehu 🙂 Čo ako je u mňa zvykom, vlastne znamená, že tri štvrtiny deja je už za nami 🙂

Mám Vás rada a verím, že s príbehom ostanete až po jeho záver 🙂❤️