Deadly debts ✅

Kalendár a ja

Vytrhnem stránku a zamyslene sa pozriem na prvé číslo nasledujúcej.

Ubehol ďalší mesiac.

Rozdiel medzi mnou a kalendármi nikdy nepozostával len v životnosti. V tom, že ja som žijúcou osobou, a nie vecou.
Rozdiel medzi mnou a kalendármi tiež bol, že narozdiel od kalendárov som ja dátumy často neriešila. Boli dátumy, ktoré boli pre mňa dôležitejšie, než iné, ale na druhej strane, väčšina dátumov bola pre mňa absolútne nepodstatná. Už ani neviem, koľkokrát som za život zabudla odpoveď na tak jednoduchú otázku, že koľkého je dnes.
A predsa sa v kalendári našiel jeden deň, jeden dátum, ktorý bol bližšie, než sa mi pri jeho zakrúžkovaní zdal. Tento rok mal na sebe sobotňajší dizajn.

Už zajtra.

Červený krúžok krikľavej farby na bielom podklade pútal na seba pozornosť ako akési varovanie, že rande sú na kalendári vždy bližšie, než sa javia.

Prenajala som si malý bytík v Leicestri od milého žieňaťa menom Rose. Byt mal byť poistkou klamstva, ktoré by som Turnerovi povedala, ak by sa ma opýtal, kde bývam, alebo by ma k nemu chcel ku koncu rande odprevadiť. Nemohla som mu povedať, že bývam v Paríži. To jednoducho nešlo.

Snažila som sa pri rozhovore s Rose maximálne využiť svoj šarm a osobnosť, aby som pôsobila ako dôveryhodná, slušná osoba, ktorá jej nebude spôsobovať žiadne problémy, a bude platiť nájomné pravidelne, vždy k dohodnutému termínu. Rose zostavila nájomnú zmluvu tak rýchlo, že som jej za to dobreže nezačala ruky-nohy bozkávať. A ona bola tiež rada, keď som jej za to priložila nejaké tie prašule navyše.

Priestory bytu, ktoré som mala v Leicestri obývať, som sa snažila čo najviac preskúmať a zapamätať si, kde sa v ňom čo nachádza. Štýlovo sa mi izby veľmi páčili, takmer by som povedala, že sú dokonalé. Boli pekne presvetlené a bytové doplnky v ňom dokonalo ladili s tapetami či kachličkami. Rose mala síce menej poličiek s knihami, než ja, ale hlavne - mala nejaké, a ja som ich veľmi vďačne obohatila o svoju zbierku kníh. Nateraz nebudem musieť v Paríži montovať poličky! Stačilo mi na to prenajať byt!

Priniesla som si do bytu tiež množstvo iných drobností, aby to čo najviac pôsobilo, že tam skutočne bývam. A možno by som tu mohla začať bývať aj naozaj. K bytu vo Francúzsku sa mi viaže strašne veľa spomienok s Dantem, ktoré som si nechcela pripomínať. Bola som v nich skutočne šťastná, a teraz som ich za to až znenávidela. Znášať to, čo nemôžem zmeniť, a vzdať sa toho, čo nemôžem zachrániť, boli dve veci, ktoré som vždy pokladala za náročné a bolestivé. Možno až tragické.

,,Presťahovala si sa," podotkne Yasuo a ja sa otočím od poličiek, ktoré som tak dlho skúmala.  Podídem ku nemu a objímem ho.

,,Ahoj. Nuž, nie tak celkom. Povedzme, že len čiastočne."

,,Je to kvôli spomienkam a tomu, že chceš začať odznova?"

,,Áno. Presne kvôli tomu. Potrebujem zmenu. A potrebujem sa dať dokopy."

,,To rád počujem."

,,Čo máš nové?" spýtam sa.

,,Určite nie viac, ako ty. Od Larsa som sa dopočul, že ťa Shearah požiadala o ruku," uchechtne sa a pokrúti hlavou.

,,Shearah srandovala," vysvetlím.

,,Si si tým istá?"

,,Nestraš!"

,,Tiež som počul, že máš nového ľudského nápadníka a zajtra s ním máš rande."

,,To všetko ti povedal Lars? Ten zradca!"

,,Stále som si myslel, že ten zradca by mi bol veľmi dobrým švagríkom."

,,Žiadneho švagríka sa tak skoro nedočkáš. Ešte dlho sa neplánujem vydať. Vlastne, vôbec sa neplánujem vydať."

,,A to už prečo?"

,,Pretože ak je láska svetlom života, tak manželstvo je v mnohých prípadoch účtom za elektrinu."

Vedela som, že mám pravdu. Yasuo sa so mnou ani nehádal, lebo to vedel tiež. Robil mi spoločnosť celé popoludnie, kým som sťahovala. Nepamätám si, že by som niekedy tak veľa cestovala cez portály. Yasuo mi radil, čo by som mohla kam umiestniť alebo ešte zobrať z predošlého bytu, a zabával ma rozprávaním o dianí na luxskej škole.

,,Ďakujem."

,,Za málo. Súrodenci by si predsa mali pomáhať."

. . .

Dívam sa do šatníka a zisťujem, že  neviem, čo si mám na seba obliecť. Netuším, čo mám od rande s Turnerom očakávať, a v čom by som vyzerala najlepšie, hoci som až donedávna žila v domnienke, že poznám svoj šatník a viem, ako na mne jednotlivé kúsky z neho vyzerajú. Zvyčajne som si nikdy nekupovala niečo, v čom by som vyzerala zle. Ale je tiež pravda, že som sa zvyčajne  snažila kupovať si také veci, v ktorých som sa cítila pohodlne a čo som aj skutočne vynosila, a to teda nezvyklo byť nič extra zvodné. Nič som neuľahčovala chalanom s nízkou úrovňou predstavivosti.

Mohla som Turnerovi v noci počas spánku nazrieť do snov, a zistiť, čo má pre mňa prichystané a čo si predstavuje. Ibaže som sa chcela nechať prekvapiť, a teraz som to trochu ľutovala.

,,Nie je tu nič! Absolútne nič!" zabedákam, hoci mám šatník odhora dolu naplnený oblečením.

Nakoniec som sa rozhodla, že si oblečiem tmavé voľnejšie šaty v strede doplnené tenkým opaskom a naspodku zakončené volánikmi. Na to si dám rifľovú bundu a na nohy si obujem hnedé topánky. Ako doplnky si na ruku dám náramky a vezmem si tiež malú kabelku na retiazke.

Som pripravená, pomyslím si, keď si vyčistím zuby, použijem balzam na pery a voňavku.

Alebo.. ešte nie.

Pred odchodom sa podgurážim pohárikom červeného vína. AŽ TERAZ som pripravená.

_______________________________________

Clio Jonesová tentokrát čelila sťahovaniu a nerozhodnosti, čo sa týka výberu oblečenia 😀

Randenie sa začína už v zajtrajšej časti (ktorú možno publikujem ešte dnes 😏)