Deadly debts ✅

Star wars návšteva

(Turner)

Klebety boli v Arcadiinom živote veľmi podstatnou súčasťou rozhovorov. Mal som vážne podozrenie, že o tom, že som mal včera rande s dievčaťom, už vedia minimálne všetky jej najvernejšie kamošky - ak im rovno nepovedala, že spolu už chodíme. Ku Clio som pociťoval silnú náklonnosť, ale aj keď si myslím, že včerajšie rande dopadlo dobre (rozhodne lepšie, než som očakával), nenazval by som náš vzťah chodením, kým ho tak nenazve samotná Clio.

Mohlo byť niečo okolo druhej poobede, keď som podľahol nutkaniu znovu ju vidieť. Rozprávať sa s ňou. Počuť jej zvonivý smiech. Pobozkať ju. A tak som naštartoval auto a vyrazil na miesto, na ktorom som sa s ňou včera rozlúčil.

Zhodou okolností, práve vychádzala z bytovky. Mala na sebe legíny a čierne tričko, ktoré na mňa miestami pôsobilo ako chlapčenské, a vlasy mala zopnuté v drdole, z ktorého jej vypadávali. V ruke niesla plnú igelitku smetí a očami sliedila po okolí, akoby dokázala vycítiť, že tam niekde som a dívam sa na ňu.

Moja príležitosť. A predsa, keď Clio vojde naspäť do obytného domu, zanadávam si a položím ruku na volant. Neviem, ako dlho som sedel v aute a zbieral odvahu na to, aby som za ňou išiel, no nevystúpil som. A nevystúpil som ani dlho potom, ako som ju stratil z dohľadu.

Slabo si búcham hlavu o volant a nadávam si do idiotov, keď sa zrazu ozve klopkanie na skle auta. Nadvihnem zrak, pretože chcem vedieť, kto alebo čo sa takýmto spôsobom dotýka môjho štvorkolesového tátoša, a zisťujem, že pred autom stojí Clio so širokánskym úsmevom na tvári. Rýchlo stiahnem okienko, teda, tak rýchlo, ako mi to auto dovolí.

,,Ten tupý zvuk si vydával ty alebo auto?" spýta sa namiesto pozdravu.

,,A-ahoj," pozdravím ju. ,,Eh, asi oboje," odpoviem mierne zahanbene a usmejem sa. Tupec! Správaš sa ako strašný debil, Turner, fakt. Čo si o tebe asi musí myslieť?

,,Mám jednu kamošku. Volá sa Shearah. No a ona verí, že keď si človek udiera hlavu, tak to podporuje jeho kreativitu," povzbudzujúco sa na mňa usmeje. ,,Skúšala som to niekoľkokrát, ale nepomohlo mi to tak, ako pozorné pozorovanie ľudí a okolia, predovšetkým svojím vnútrom, svojim srdcom."

Otvorím dvere auta a vystúpim z neho. ,,Nuž, dobre vidíme len srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné."

,,Gróf Antoine de Saint-Exupéry a jeho Malý princ."

,,A čo toto? Chýbala si mi a veľa som na teba myslel."

,,Hm. Neviem. Nejaká nápoveda?"

Nakloním sa po krátky, opatrný bozk, a ona mi ho s úsmevom opätuje. Neodvážil som sa na viac. Bolo to nové, čerstvé, a nechcel som ju vyplašiť.

,,Dnes mi to páli strašne pomaly, prepáč. Asi budem potrebovať viac pomôcok," šibalsky si zahryzne do pery a neposlušný pramienok vlasov si schová za ucho.

,,Som za. Keď môžem, rád pomôžem."

Clio sa začervená. ,,Včerajšok bol veľmi pekný."

,,Som rád, že sa ti páčil tak, ako mne."

,,Dal si si záležať. Veľmi si cením, že si vymyslel niečo tak kreatívne."

,,To nestojí za reč. Dlho som si kvôli tomu hlavu o volant neudieral."

Zasmejeme sa. Nemá na sebe mejkap, má stále mierne strapaté vlasy, i keď si ich medzičasom stihla rozpustiť z gumičky, a má na sebe úplne obyčajné oblečenie - proste, oproti včerajšku žiadna sláva, ale keď sa zasmiala - svojím úsmevom by dokázala prinútiť sklapnúť akéhokoľvek kreténa, ktorý by zapochyboval, že tu v tejto chvíli nie je krásna.