Deadly debts ✅

Príbeh

(Dante)

Prebúdzam sa sám, v akejsi hotelovej izbe. Teda...Nie v akejsi. Toto bolo proste miesto, na ktorom by sa chcel budiť snáď každý. Ležal som v brutálne veľkej, mäkkej posteli v apartmáne. Všetko by bolo krásne, priam snové...Keby som sa ale necítil totálne mizerne a všetko ma nebolelo. Nepamätal som si, ako som sa sem dostal. Pamätal som si veci zhruba dovtedy, kým ma takto nedoriadili Tenebrisčania, no a pochybujem, že tí by boli takí láskaví a zložili ma tu do tohto luxusu. Tí by ma nechali v klube a viac by sa so mnou nesrali.

Pokúšam sa postaviť, no a vtedy ucítim, ako po mojej ruke skĺzne akýsi kus papiera. Vlastne nie tak úplne. Bola to obálka. Adresovaná mne. List, dôjde mi. Možno ho tu nechal ten dobrák, čo ma doniesol do hotelovej izby. Musel to byť niekto z Tenebrisu alebo Luxu. No žeby mi nejaký Luxčan bol pomohol? Veď to bolo proti našej náture.

Hneď len čo sa mi podarí dať za do sedu, rozhodnem sa obálku otvoriť. Zisťujem, že ide o list od Clio. Neviem, ako sa sem dostal. Potom však začnem čítať slová na papieri a už mi to zmysel dáva. Lars. Dostal ma sem Lars Tempest. Áno...Tie jeho modré vlasy...Už som si spomínal.

Ponáram sa hlbšie do slov na papieri. Clio tam písala, že by som to nemal brať ako "citový výlev jednej tehotnej ženy", no nejako sa to však nedalo tak nebrať. A napriek všetkému...Clio mala v tom liste pravdu. Uvažoval som nad sebou. Áno, opäť. Tentokrát to však bolo o niečo iné.

Uvedomoval som si všetko, čo som spravil. Neboli to najsprávnejšie rozhodnutia. Neboli to najlepšie rozhodnutia. Ubližoval som ľuďom, ranil ich...Snažil som sa byť dobrý, no nejako som to zakaždým pokašľal a skončil pri tej troske, akou som teraz. Bol som sebec. A možno...Niekto ako ja by vôbec nemal existovať.

. . .

Videl som ich šťastných. Šťastných bez mňa.

Clio skladala vecičky pre dieťa, ktoré malo zrejme byť chlapcom. Turner sedel pri nej, objímal ju zozadu a pusinkoval ju a vravel jej niečo, na čom sa ona smiala. Prišlo mi z toho smutno. Napokon však položím odpoveď na jej list na stolík na balkóne a zaťažím ho vázou.

Viem, písala mi, aby som ju už viac nevyhľadával. Toto však bude poslednýkrát.

(Clio)

Zdalo sa mi, že sa na balkóne čosi mihlo. Videla som tam akýsi tieň - žalúzie som mala zatiahnuté, takže som nemala možnosť vidieť viac. Bolo to len na okamih. Zadívam sa na Turnera, ale on si zrejme ničoho nevšimol. Možno sa mi to len zdalo. Ktovie.

Turner čoskoro odíde do vesmírneho centra, v ktorom stále pracoval. Idem sa teda pozrieť na balkón.

Nenachádzal sa tam nikto okrem mňa. Myslela som si, že myšlienok typu "vidím tiene" a "Clio, spamätaj sa, tu predsa nikto okrem teba nie je" som sa raz a navždy zbavila. Ukázalo sa, že som sa mýlila. Bola som z toho znepokojená - ako vlastne vždy, keď som videla alebo sa mi stalo niečo znepokojujúce.

Vonku na balkóne nie je práve najteplejšie, preto len narýchlo prejdem pohľadom po tom malom priestore. Nejako sa tam podarilo natrepať stolík, okrúhly sklenený stôl a dve menšie, rozkladacie stoličky. Nič zvláštneho si ale nevšimnem a tak zaleziem dnu do bytu.

. . .

Mala som sa po tom balkóne poobzerať viac, pomyslím si, keď nie práve nadšený Turner sa vráti z balkóna drží v ruke poskladaný papier, ktorý mi vloží do rúk so slovami: ,,Vysvetlíš mi, čo má toto znamenať?"

,,Čo to je?" spýtam sa zvedavo.

,,List od Danteho. No...Zaujímavejší je rozhodne obsah," poznamená Turner nejako...Totálne zahĺbene do seba.

,,Čítal si to?"

,,Prepáč. Ja len...Nemohol som vedieť, čo tam v tom liste bude a o Dantem nemám najlepšiu mienku. Nemohol som riskovať, že ti v ňom nejako bude hroziť alebo také niečo. Ale toto je...Neviem...Neviem, čo si o tom myslieť."

,,Rozumiem," pokývnem hlavou a sklopím zrak k písmenám na papieri.

Pre Clio od Danteho

Tam, odkiaľ som bol,
Bolo všetko požehnané peklom
Tam, kde som bol,
Je množstvo nevyslovených príbehov.

Milá Clio,

toto je môj chabý pokus o písanie poézie, pretože viem, ako veľmi ju máš rada a ku koncu...Celkom som si ju obľúbil aj ja sám a už chápem, čo na nej ľudia vidia.

Ak toto čítaš, pravdepodobne už nebudem na tomto svete. Nebudem ani v žiadnom inom, Tenebris totižto nie je miestom, ktoré by som viac mohol nazývať domovom.

Po prečítaní tejto vety mi vyrazí dych a stisne ma pri srdci. V šoku pootvorím ústa. Ako to myslel?? Nebudem na tomto svete a nebudem v žiadnom inom?? Tam, odkiaľ som BOL...
Nemám z toho dobrý pocit. Mám akési zlé predtuchy.

Viem, ublížil som mnohým ľuďom, vrátane Teba. Mrzí ma, že som Ťa nevedel ľúbiť tak, ako si to zaslúžiš, no ľúbil som ťa. Svojským spôsobom. A prepáč.
Prepáč za všetko, čo som Ti spôsobil. Už sa to viac nezopakuje. Viem to. A teraz to budeš vedieť aj Ty. Pretože už to nikdy viac nebudem vedieť zopakovať.

Ak toto čítaš, pravdepodobne už nie som nažive. Prečo?

Aby som mohol ukončiť príbeh.

~Dante.

_______________________________________

Zdravím 🙂

Ďalšia časť je na svete 🙂 Pomaličky, ale isto sa blížil k dopísaniu aj tohto príbehu...Čím viac píšem, tým viac si to zase uvedomujem, že ostáva už len nejakých 10 častí do konca...

Napriek tomu koncu, verím, že sa Vám časť páčila a prajem pekný zvyšok dňa 🙂