Deadly debts ✅

Odpustenie

,,Clio.. žiadam ťa len o odpustenie."

,,A ja som ťa žiadala o odchod. Je to úplne rozporuplné s tým, o čo ma žiadaš ty, ale navrhujem kompromis. A to, že ja ti dám to odpustenie, no a ty sa vytratíš niekam do riti, odkiaľ si prišiel."

Bola som nahnevaná, smutná, sklamaná a v rovnaký čas rada, že sa Dantemu dokážem postaviť bez toho, aby som pociťovala veľkú dávku strachu. Turnerova prítomnosť mi dodávala silu, akýsi pocit odvahy, ktorú som práve teraz potrebovala ako soľ. Soľ, ktorú som na svoju obranu sypala na Danteho. Oči - neoči, rana na koži - či nie. Bola som si takmer istá, že Turner sa vo svojom duchu smeje na jeho účet na základe toho, ako mu takmer nebadane šklblo kútikmi úst a skoro až víťazoslávne ponadvihol obočie.

,,Prosím, Clio," povie Dante o niečo tichšie.

Čosi sa vo mne zlomí. Slovo "prosím" sa len veľmi zriedkavo nachádzalo v jeho slovníku. Už to nebolo o tom, že by som sa mu chcela pomstiť za jeho mizerné správanie sa. Pravdou bolo, že som sa domnievala, že na každého kreténa niekde čakal väčší kretén, a ak by som chcela, pokojne som tým väčším kreténom v jeho kreténskom prípade mohla byť ja. No zrazu...
Zrazu mi ho prišlo ľúto. Až taký bol úbohý. Niekto, kto sa prepadol na také dno existencie, ako Dante, alebo ešte ďaleko hlbšie, než sa prepadol on (pretože to bolo, žiaľ, naozaj možné) pre mňa neznamenal viac, než pomenovanie úbohosť. A pri úbohosti u mňa existovali len dve možnosti: buď som ňou pohŕdala alebo mi jej prišlo ľúto, prišlo mi z nej smutno a prepadli ma z nej depresie. Vlastne.. dosť často sa stávala ešte tretia možnosť, a to mix oboch týchto možností. On bol takou treťou.

Neviem, ako to robil, no vždy som ho kvôli niečomu stavala o kúsok vyššie, než si zaslúžil. Fakt netuším, čím to mohlo byť. Možno v tom bola určitá miera pochopenia. Možno to bolo spôsobené mojou.. určitou slabosťou a fascináciou tou temnotou, ktorá ho obklopovala. Toto som bola proste celá ja. V hĺbke duše naivne veriaca, že by náprave každého malého alebo veľkého zla pomohla láska a súcit.

Pravdou bolo, že často som tiež riešila, prečo sú veci také, aké sú. Prečo sú ľudia takí, akí sú, v tomto prípade Tenebrisčania. Čo to spôsobilo, ich správanie sa. Podnety. Bolo vo mne kúsok psychológa, ktorý chcel zistiť príčiny vzniku choroby, aby mohol lepšie stanoviť diagnózu. A v tomto prípade mi prišlo, že je to jednoducho Tenebrisčan. Narodil sa tak. Vyrastal tak. Je na to zvyknutý, zvyknutý byť skazeným. A predsa...

Bol vo mne kedysi aj pacient pre psychológov. Tým kedysi v tomto prípade neznamená, že by som už psychológa nepotrebovala. Pravidelne mi šibalo, priznávam. Aj v súčasnosti, nebolo to len vecou z mojej temnej minulosti. Pamätala som si svoje stavy plné obrovskej depresie a úzkosti. A občas som ich mávala ešte aj v súčasnosti.

No v tomto prípade to pochopenie pre Danteho tiež znamenalo to, že viem, že sa to dá, pomôcť mu aspoň trochu k lepšiemu. Problém ale bol, že ja som vyštudovaným psychológom nebola. Bola som len človek, ktorý sa nechával riadiť intuíciou a svojimi životnými skúsenosťami, nie overenými postupmi liečby. A na zmenu trebalo, aby ju chcel aj on sám.

,,Je to viac, než si zaslúžiš. Ber to alebo kašli na to."

A všetko, čo z neho vyšlo v danej chvíli, bolo jedno smutné "beriem" sprevádzané smutným, psím pohľadom do zeme. Potom odchádza.

Chcela som mu povedať toľko vecí: o tom, že neviem, čo odo mňa viac očakáva. O tom, že som niekým, o koho pozornosť a lásku by už mal konečne prestať bojovať, pretože som o ne viac nestála. O tom, ako ma mrzí, čo všetko sa stalo. A predsa: napriek tomu, že som bola uznávanou autorkou mnohých kníh, nemala som tušenia, aké slová použiť, ako to celé sformulovať tak, aby to všetko, čo som mu chcela povedať (a že toho bolo ďaleko viac) - aby to dávalo zmysel. Tuším to bude na poéziu, ktorej nebudem rozumieť ani ja sama.

(Dante)

Boli chvíle, kedy som chcel skoncovať sám so sebou. Táto bola jednou z nich. Bol som ako plechový drevorubač - presne tak som sa vnútorne cítil.

Všade naokolo, kam som kráčal, vládla vianočná atmosféra. Svetlá mestskej výzdoby žiarili na chodníky posiate čľapotajúcimi, vodnato-bahnitými sračkami. Bolo to.. cítil som sa, akoby ja sám som bol tá hnedá čľapkanica, kým ona, Turner, Larsík, ten cvok Sheerah, Yasuo a ďalší iní boli bielym, žiarivým, čerstvo napadaným snehom, ktorý som ja, hnedý, vraj narúšal a špinil svojou prítomnosťou v ich okolí. Azda nikdy som sa necítil tak nechcený, ako teraz. A ešte k tomu v období vianočnom. Ani Ebenezer Scrooge ho tak nenenávidel, ako práve teraz ja. Bol to obrovský rozdiel, keď som si to porovnal s tým, čo bolo takto pred rokom. Rokom, kedy som nebol cez sviatky taký osamelý. I napriek všetkým tým hádkam s Clio - bolo mi vtedy lepšie.

Ukradol som si z obchodu dve fľaše tullamorky. Bolo to celkom jednoduché vzhľadom na moje schopnosti. Dokonca som si s mojim zvráteným zmyslom pre humor k nemu zobral i vianočné taštičky, do ktorých som si fľašky zabalil. Darček odo mňa sebe. Niežeby som mal náladu na vtipkovanie, iba som bol poriadny debil.

Začínali ma od chôdze bolieť nohy, tak som si túžil ísť sadnúť niekam do tepla a napiť sa zo svojho darčeka. Zastal som a na chvíľu sa započúval do šumu studeného vetra narážajúceho do konárov stromov. Ako som tak stál uprostred parku, uzrel som známu osobu. Hnedovlasé dievča s tak dokonalou riťkou nemohol byť nikto iný, než Arcadia Davisová. Niekam sa ponáhľala.

Ani neviem prečo, no zrazu ma prepadlo nutkanie zistiť, kam to dievča ide tak samé. A tak som sa odhmotnil a išiel za ňou. Asi som sa vážne musel nudiť. No mal som to nutkanie. Bolo jedno, aké nesprávne to bolo, prenasledovať ju. Že každú chvíľu sa tu mohol zjaviť Yasuo alebo Lars. Bolo mi jedno, čiou sestrou Arcadia Davisová je. Zakázané ovocie mi chutilo pre ten adrenalín a vzrušenie, ktoré vo mne vyvolávalo. Clio ma odmietla. Mal by som sa cez to preniesť. A tak som si našiel nový objekt záujmu. Bolo to síce hlúpučko a naivne pôsobiace dievča, no domnieval som sa, že v sebe ukrýva viac, než tupú, namyslenú školáčku. Omnoho viac.

_______________________________________

Ahojte 🙂

Uvedomujem si, ako dlho som sa tomuto príbehu nevenovala, a je to už...Áno, takmer pol roka... Spočiatku do písania prišla maturita a učenie sa na ne, potom choroba a pohreb starej mamy, s ktorou sme si boli veľmi blízke, následne práca, v ktorej som trávila veľa času, rozličné iné záujmy a veci, ktoré som riešila a stále riešim...A tak som na tento príbeh zanevrela. Celkovo...Smutnou pravdou je, že som trochu zanevrela aj na písanie, hoci som sa z času na čas odhodlala napísať nejakú tú úvahu do zbierky s názvom Reflect alebo báseň do Ethereal seekers. Mala som a mám v písaní istý blok, no príde mi stále škoda nedopísať tento príbeh. Neviem, koľkí z Vás ho budú čítať...No i tak si myslím, že si tento príbeh nezaslúži byť ukončený v polovici, a tak sa mu budem snažiť venovať pozornosť a hlavne čas. 🙂

Ďakujem za pochopenie, no a zároveň Vám prajem krásne strávený vianočný, respektíve povianočný čas 🙂♥️