Deadly debts ✅

Len jedna Jonesová

Vrátila som sa do Paríža. Mala som tam psa, o ktorého sa trebalo postarať. Nemohol so mnou cestovať cez portály. Tiež som mala množstvo neprijatých hovorov od mamy. Aj neprečítaných správ.

Mama: Kde si?

Mama: Čo je s tebou? Clio, ozvi sa mi, prosím.

Mama: Máš ty vôbec poňatia, ako veľmi sa o teba bojím?!

Mama: Prepáč mi našu poslednú hádku. Mrzí ma to.

Mama: Clio, prosím, aspoň mi zodvihni mobil.

Mama: Pevne verím, že si zase neutiekla do iného štátu.

Nuž, asi ťa sklamem, mama. Utiekla.

. . .

Dnešok bol deň pocitu previnilosti. Cítila som sa previnilo za to, že som klamala Turnerovi, za to, že som ho videla takmer nahého bez toho, aby o tom vedel, i za to, že som nebola najlepšia dcéra. Bolo pre mňa náročné myslieť ako matka, už len preto, lebo nemám dieťa.

Myslela som si, že väčšina matiek je ohľadom svojich ratolestí až príliš úzkostlivých a prehnane dbajú o to, aby sa ich deťom nič zlého nestalo, aj v ich dospelosti. Nevnímala som to tak, ako to vnímala moja mama. Moje myslenie bolo ako "som už veľká, mám vlastnú hlavu, chcem plnohodnotne žiť, veľa cestovať, a nemusíš mi každý deň volať, ani sa o mňa až tak veľmi starať, pretože už sa viem o seba postarať sama, a sama viem, čo je pre mňa dobré a čo nie."

Ale netušila som, aké to mohlo byť, deväť mesiacov ma nosiť pod srdcom a dbať o to, aby som sa čo i len nepošmykla na jednom hlúpom schodíku, aby som bola opatrná, keď vstávam alebo si líham, aby som mala dostatok jedla za dvoch, nevedela som, aké to mohlo byť, byť nepretržite v strehu, keď som robila prvé kroky a zvedavo objavovala svet, čo často nemuselo skončiť dobre. Moja mama si na tú starostlivosť navykla počas prvých rokov môjho života, a vzdať sa jej pre ňu bolo skutočne ťažké aj v mojej dospelosti. Jej zvyk sa stal železnou košeľou.

Ja: Som v poriadku. Odcestovala som na pár dní do Anglicka. Prepáč, že som ti nedala vedieť.

Bola som stručná. Ale nevedela som jej neodpísať, až natoľko ignorovať niekoho, kto ma porodil, mi v danej situácii prišlo zbytočne kruté a bezohľadné.

Pamätala som si, že mi raz mama povedala, že nevie, čo je horšie - či moja ignorácia alebo môj nezáujem. Prišlo mi, že stále nepoznám odpoveď, ale tiež, že to je nie veľmi podstatná otázka, pretože som na míle vzdialená od dievčaťa, akým som bývala kedysi. Ľahostajným, pasívnym holubom, čo na všetko sral.

Bola som ďaleko od dievčaťa, ktorým som zvykla byť. Akoby som odvtedy začala behať maratón a aj ho ubehla, pričom jeho posledné kilometre boli asi najťažšie, aké mohli byť. Kvôli nemu. Dokonca som sa na istý čas zrútila, bola zlomená a chcela som to vzdať, keď ma Dante, môj spolubežec životom, nechal. Ale zvládla som to. Zvládla som sa opäť postaviť na nohy, a hrdo priznávam, že som to dokázala sama, bez pomoci, a že sa cítim byť vďaka tomu silná ako skala.

Hovorí sa, že sa zlomené kosti, akonáhle sa uzdravia, stávajú silnejšie, než predtým. Rovnako sa cítim ja byť silnejšia, ako predtým, než som spoznala jeho. Často som jeho meno preklínala. Ale nebyť toho, čo mi spravil, nespoznala by som Turnera Davisa. Pretože verím, že všetko ovplyvňuje všetko. Keď ma Dante nechal, ovplyvnil tým moje rozhodnutie ohľadom ďalšieho smerovania. A bola som za to vďačná, pretože neviem, či by mi pred rokmi napadlo ísť do Leicestra.

Zazvoním na zvonček. Otvoril mi môj krpatý, ušatý nevlastný brat. Spoznával moju tvár, ale stále mi prišlo, že sa na mňa díva viac ako na tetu, ktorá mu z času na čas donesie hračky a sladkosti, než na sestru. V nádeji, že z neho nevyrastie taký debil, ako je Benny, som mu nosila aj nejaké detské knižky. Občas som sa s ním aj rozprávala a hrala, aby sa nepovedalo, že som len sponzor, ktorý si kupuje jeho náklonnosť peknými darčekmi. Nikdy som sa ale pri ňom nezdržala príliš dlho.

,,Kio piša!" zapiští, a ja mu v duchu zapchávam rukou ústa. Nebola som KIO. Bola som CLIO. Louisova výslovnosť bola ale niečím, čo som mu vždy odpúšťala, i keď som ju nenávidela. Snáď sa to L naučí povedať čím skôr.

Louis sa pozerá za môj chrbát, akoby očakával, že odtiaľ vytiahnem darček. Tentokrát ho ale musím sklamať, pretože som naň ani nepomyslela.

Keď sa zjavil aj Benny len v trenírkach, bola som už dostatočne znechutená na to, aby som sa pýtala samej seba, či som na správnej adrese.

Yop. Takto nejako sa človek cíti, keď jeho rodičovský domov.. keď sa doma necíti byť doma.

,,Mama?" spýtam sa namiesto pozdravu. Nemrhala som slovami na niekoho, ako je Benny. Nikdy som ho nemala rada, a on mňa taktiež. Vyhovovalo mu, keď som pri nich nebývala. Bolo zvláštne nazývať Bennyho otčimom, už len preto, že sme vekovo boli približne rovnako starí. Napriek vekovej blízkosti som si s ním ale paradoxne, nikdy nemala o čom pohovoriť.

,,Nie je doma," odpovie bez štipky citu, takmer ako robot.

,,Dobre. Mohol by si jej povedať, že som tu bola?"

,,Moment. To už odchádzaš?"

,,No."

,,Veď si sotva prišla! To je pre teba úplne typické! Na istý čas sa ukázať, potom sa zase niekam vypariť a nechať tvoju matku sa o teba strachovať, pretože nevie, kde si, a či vôbec žiješ!"

Povzdychnem si. Tento chalan, čo trtkal ženu, ktorá by mu pokojne mohla byť matkou, pre mňa sotva znamenal viac, než kus hovna. Pokrčím nosom.

,,Fajn. Tak ja si teda vyzlečiem bundu, vyzujem sa, ty by si sa mohol ísť obliecť, a môžeme sa tváriť buď ako návšteva alebo ako rodina. Keď už trváš na tom, aby som ostala..." provokatívne nadvihnem obočie.

,,Nebudeš mi rozkazovať, čo mám robiť a čo nie, v mojom vlastnom dome!"

,,Zabudol si na to, že tento dom je mojej mamy. Ona je jeho vlastníčkou a na ňu je napísaný. Našťastie, aspoň toľko rozumu má."

,,Si nejako veľmi drzá, nezdá sa ti?"

Pokrútim hlavou. On to možno volal drzosťou, ale ja pravdovravnosťou.

Našťastie, objaví sa v obývačke Louis, inak som si takmer istá, že by Benny na mňa čoskoro vztiahol ruku. V živote by som mu to neodpustila. Pocity, ktoré som ale mala v sebe, keď Louis objíme Bennyho okolo nôh.. to boli tie pocity, kedy som si uvedomila, že v tejto domácnosti je už len jedna Jonesová. Ostala som sama.

_______________________________________

Ahojte ❤️

Ďalšia časť z môjho poznámkového bloku, tentokrát týkajúca sa family issues...

Z Bennyho som spravila jednu mne veľmi nesympatickú postavu, ale aj také musia byť, nemôžu byť všetky len dobré a sympatické 😀

Snáď sa Vám časť páčila, vedzte, že vždy o to snažím, a budem sa aj naďalej 🙂