Deadly debts ✅

Slečna Tajomná

,,Ja ju zabijem!" Turner vykročil ráznym krokom smerom k obývačke, kde Arcadia sťatá pod obraz boží tancovala na stole. Vedela, ako sa hýbať, to sa jej muselo nechať, a to mala v sebe dávku alkoholu, pri ktorej by som ja už zrejme dávno nevedela o svete alebo cicmala sa s náhodným okoloidúcim.

,,Alebo by si sa mohol odviazať a pripojiť sa k nej," povie mu provokatívne kamarát po jeho boku.

,,Z-zabitie.. bude jednoduchšie," odvrkne Turner.

Párty bola v plnom prúde. Netušila som, ako je možné, že sa susedia ešte nesťažovali za rušenie nočného pokoja, ale predpokladala som, že aj na to čoskoro dojde.

Turner podišiel ku stolu. ,,Zlez dolu!" zakričal na sestru cez hlasnú hudbu. Keď sa mu vysmiala do tváre a uvoľnila ruku zo zovretia jeho ruky, dlho sa s ňou nesral a stiahol ju dolu za vlasy.

,,Au!!! Si normálny??" Arcadia zaúpela, zatackala sa, a začala protestovať.

,,Párty sa skončila! Náš dom je zdevastovaný a v mojej izbe sexovali nejakí cudzinci!"

,,ASPOŇ NIEKTO v nej sexoval."

Turner zatne zuby a zaťahá ju za vlasy ešte o niečo silnejšie. ,,Ešte jedno slovo a volám rodičov! Nemal som s týmto vôbec súhlasiť! Povedala si, že si pozvala len desať ľudí, nie polovicu školy! Von! Všetci von!!!"

Ľudia ho však buď nepočuli alebo sa tak tvárili, proste ho úplne odignorovali a ďalej sa zabávali po svojom. Jediný, kto ho ako-tak počúval, bol jeho kamarát, ale ten ho prehováral, aby sa trošku odviazal a párty nerušil, teraz, keď je zábava v plnom prúde. Chudák.

Strávila som v dome veľa času, bola som tu ešte keď sa párty len pripravovala až po túto chvíľu, pretože môj ľudský život bol natoľko nezaujímavý, že mi prišlo zaujímavejšie pozorovanie životov niekoho, kto skutočne žije.

Možno by si niekto pomyslel, že prečo som ostala v podobe strážkyne, neviditeľná pre ostatných? Prečo som sa nezhmotnila? Ibaže keby som tak urobila, najskôr by som sa cítila ako votrelec a príživník. Možno som sa tak trochu cítila aj v tejto priehľadnej podobe, ale ďalšou vecou bolo, že som nechcela vrážať do ostatných ľudí. Nechcela som na seba strhávať prílišnú pozornosť. Ale i tak, keď som videla, ako sa Turner snaží dostať Arcadiu do jej izby, aby sa išla vyspať, a ako sa márne snaží povyháňať ľudí z domu - prišlo mi ho ľúto, až tak, že som mu túžila pomôcť.

Zhmotnila som sa. Mala som na sebe (našťastie) oblečenie, za ktoré som sa na párty vôbec nemusela hanbiť (teda, aspoň myslím) - čierne tričko s bielym nápisom, krátke nohavice, ktoré mi od dlhšieho trička nebolo vidieť, čierne silonky, dlhší sivo-čierny svetrík, veľa náramkov na ľavej ruke, čierne topánky s vyvýšenou platformou. Veľa čiernej, ešte keď k tomu prirátam dlhé tmavé vlasy, ktoré boli z nejakého prapodivného dôvodu v súčasnosti kučeravé, i keď som s nimi nerobila absolútne nič okrem česania, tak som mohla pôsobiť ako temný rockový anjel. Temný rockový anjel pripravený na Turnerovu záchranu, pretože som s ním súcitila a dokonalo sa dokázala vcítiť do jeho kože.

Dostala som sa ku technike. Hoci si ma aj pár ľudí všimlo, väčšina na tom bola už tak, že ma proste odignorovali a ďalej sa natriasali v rytme tuctových piesní. Premýšľala som. Bude to lepšie vypojiť? Alebo pustiť zvuk policajných sirén?? Možno zavolať na políciu rovno, ale nechcela som do tohto ťahať fízlov už len preto, že som nechcela, aby si to Arcadia a Turner zlízli, hoc by si to Arcadia aj zaslúžila.

Spravila som to. Vypojila som všetky repráky v dome, a zakričala: ,,A von, vy smradi!"

Hneď sa mi dostalo šomrania a mnohých nadávok. ,,Ty krava, kto si myslíš, že si?"

Vtedy som nenápadne siahla po svojom mobile a pustila im zvučku policajných sirén. Tí smradi tomu naleteli. Ktosi zakričal: ,,Fízli! Idú sem fízli!" a hneď vznikla všeobecná panika, ktorá hnala ľudí preč z domu. Niektorých rýchlejšie, tých, ktorým už vlastné nohy nestačili, pomalšie. Niektorých som musela prebrať k životu vedrom plným ľadu.

Stretla som sa s tmavými očami so záujmom sa na mňa pozerajúcimi zo schodov. Bol to ten typ pohľadov, pri ktorých som začala pochybovať o správnosti svojich skutkov. Väčšina ľudí už bola preč. A ja, stále mierne váhajúca, som sa zvrtla na päte k odchodu.

Dokonalo som registrovala, ako svižne preskočil zábradlie schodov a razil si cestu ku mne. Čo som to len spravila? Prečo som to spravila??

Nervózne tlčúce srdce som cítila takmer až vo svojom krku. Pridala som do kroku.

,,Hej! Počkaj!"

Dobehol ma. Zrejme nie som až taká nenápadná v dave ľudí, ako som si dlho myslela.

,,To, čo si spravila.. wow. Bola si úžasná. Chcel som ti povedať.. ďakujem." Jeho hlas bol zvučný, občas trochu chrapľavý. Keď stál oproti mne, všimla som si, že je vyšší, než sa mi zdalo, keď som ho pozorovala.

Turner sa pousmeje a naďalej ma skenuje pohľadom.

,,To nestojí za reč," poviem napokon pre mňa prekvapujúco pokojne.

,,Ja si to nemyslím. Mimochodom, som Turner," natiahne ku mne ruku. Neprijmem ju. Namiesto toho odpoviem: ,,Hej, ja viem."

Na Turnerovej tvári sa mihne prekvapenie. ,,Myslím tým.. Arcadia o tebe často rozpráva," dodám rýchlo.

,,Predpokladám, že len tie najhoršie veci."

,,Tak nejak."

Zasmeje sa. ,,Zvláštne. Ešte som ťa nikdy nevidel. Ako sa voláš?"

Mám mu klamať? Povedať mu pravdu? Bude si ma googliť? Zistí, že som vo svete celkom uznávanou autorkou kníh? Zistí, že sa nepoznám s Arcadiou a že som sa vkradla na párty jeho sestry? Zistí, že pochádzam z Francúzska, a nie z Anglicka, v ktorom práve som?

Zisťujem, že sa zo mňa za obdobie, odkedy som zistila, že som strážkyňa snov, stalo dievča obklomené rúškom tajomstiev. A stále ma niečo núti povedať mu pravdu a nehrať sa na niekoho, kým nie som, či už je to skutočnosť, že nerada klamem, alebo moje prehnané sklony k úprimnosti. Bolo to akoby som išla proti sebe.

A možno ho aj tak nezaujímam. Možno na mňa rýchlo zabudne. A možno som už zabudla, aké to je kamarátiť sa so skutočným človekom, nie z Luxu a nie z Tenebrisu, ale z planéty Zem. A možno by som si to chcela pripomenúť.

Mám strach.

,,Moje meno nie je podstatné," odpoviem napokon, chystajúc sa opäť na odchod.

,,Dobre. Tak ťa teda budem volať Slečna Tajomná. "Moje meno nie je podstatné" je totižto príliš dlhé."

Iba sa vševedúcne usmejem. ,,Pokojne. Keď žiješ v predstave, že ma ešte niekedy vo svojom živote uvidíš."

,,I tak by som rád vedel tvoje skutočné meno."

,,Clio. Volám sa Clio."