Deadly debts ✅

Chalani v ceste

Zdá sa, že Turner nemá slov, za čo som aj bola vďačná, pretože pokladal otázky skutočne náročné na zodpovedanie. Obávala som sa toho, že by k tomuto stretnutiu došlo. Bála som sa, že bude chcieť vedieť moje priezvisko, niečo viac o mne, a že pri tom odhalí moju pravú totožnosť.

,,Ako dlho tu už dýchaš?" spýta sa priateľsky.

Nad tri minúty.

,,Nie dlho. Istý čas som bola v Kanade, bola som tiež na pár mesiacov v Írsku, a vlastne veľa cestujem po svete, hlavne posledné roky."

Kým rozprávam, moju pozornosť upúta neďaleké kníhkupectvo. Knihy ma sprevádzali už od detstva, milovala som ich snáď odjakživa. A ešte keď som publikovala tie vlastné - stal sa zo mňa narcis, ktorý rád navštevoval kníhkupectvá v rôznych končinách a pýtal sa, či v ňom majú moje knihy. Polichotilo mi, keď som zistila, že majú slušnú predajnú cenu a hlavne, že je o ne veľký záujem.

Ku kníhkupectvu ma to ťahá tak, akoby som mala kovové srdce a tie knihy boli magnetom.

,,Máš rada knihy?"

Zaklipkám očami. Odtrhnem zrak od výlohy kníhkupectva. ,,Či ich mám rada? Ja ich milujem! A to ti ľudia budú tvrdiť, že sa šťastie nedá kúpiť za peniaze! Ja si to nemyslím. Nie, keď sú na svete výlohy plné kníh."

Vykročím smerom ku kníhkupectvu. Chvíľu sa dívam za sklo výlohy, keď tam uvidím presne to, čo ma pohladká na srdci.

,,Aha, tamtá autorka na knihe Cold shadow má rovnaké krstné meno, ako ty," povie Turner, a ja stuhnem.

Hlupaňa. Obyčajná hlupaňa, ktorá ho neuvedomelo zaviedla na najpriamejšiu cestu k sebe. Autorka mala totižto rovnaké meno a priezvisko, ako ja. Rovnaký spôsob myslenia. Rovnaké telo. Rovnakú minulosť. A predsa, akoby ma od osoby, ktorá tú knihu napísala, delilo veľmi veľa, nebola to sklenená stena času, ale hrubé kamenné múry, ktoré boli na dotyk drsné a chladné. Nemala som záujem vrátiť sa k tomu, čo bolo za nimi, ani tam len nazrieť, pretože to spôsobovalo trpkú bolesť.

,,Prečítala som všetky jej knihy," odpoviem, snažiac sa nezasmiať nad svojím vlastným, súkromným vtipom. Isteže si čítam všetko, čo napíšem. Isteže to niekoľkokrát skontrolujem. Viem veci, ktoré bežný čitateľ nevie, napríklad, že ktorá časť bola inšpirovaná mojimi osobnými skúsenosťami v živote a ktorá nie. Aké zvraty som v deji plánovala, ale nakoniec som od nich upustila. Postavy boli maličké kúsočky mňa a vedela som, ako smutne som sa zakaždým cítila, keď som dokončila knihu, čo obvykle znamenalo, že ak nechcem napísať sériu kníh s rovnakou postavou, tak koniec je nadobro zbohom.

,,Potom musí byť skutočne dobrá v tom, čo robí."

Nie, Turner, nie som. Iba mám pôvod v krajine snov, veľa vnútorných démonov a v hlave poriadny bordel.

,,Snaží sa byť."

,,Tak ideš dnu?" spýta sa takú strašne hlúpu otázku, až mám chuť ho prepáliť pohľadom, keby to šlo.

,,Áno. Samozrejme. Tak teda ahoj," naznačím mu, že by sme sa mohli rozlúčiť.

,,Počkaj! Nie takto! Nechcem sa s tebou rozlúčiť opäť bez toho, aby som poznal tvoje priezvisko."

,,Caligari."

Bolo to priezvisko môjho nevlastného brata Yasua. I priezvisko môjho biologického otca, ktorý ma nikdy nepoznal, a už sa asi nikdy nedozviem, koľko ďalších detí okrem mňa a Yasua splodil. Možno by som ho tiež nosila, ak by všetko bolo inak. Nateraz som si ho však privlastnila.

,,Clio Caligari. Pekné meno. Páči sa mi."

Pri spojení slov "páči sa mi" si ihneď pomyslím na lajk, a na to, že si musím ihneď vytvoriť nový účet na sociálnej sieti.