Deadly debts ✅

Žiadosti

(Clio)

Bol to nepríjemný zvuk. Každý jeden úder kameňa o klinec - s každým jedným zažmurkám, kým uvažujem nad tým, že najčastejším kameňom úrazu je vlastne kladivo.
Turner majstroval - skladal novú skrinku do spálne. Sedela som pri ňom, hlavou sa mi preháňali kadejaké myšlienky, až kým moja pozornosť nebola rozptýlená niečím, po čom som sa cítila ako klinec, ktorý práve niekto zatĺkol po hlavičke.

Moja pozornosť bola rozptýlená DANTEM.

Turner ho nevidel, inak by už bol zasiahol. Od strážcov som často vyžadovala, aby ma nechávali s Turnerom osamote, takže momentálne sa nachádzali v iných miestnosťach, než bola naša spoločná spálňa.

Vystrelo ma. Postavila som sa z postele. Turner na chvíľku prestal búchať, položil kladivo na zem a nadvihol ku mne zrak. Mala som istú potrebu dostať sa k nemu bližšie, posadiť sa vedľa neho, položiť ruky okolo jeho pása a nechať ho obklopovať ma jeho bezpečnou náručou. Čo ma mrzelo, bolo, že kedysi som považovala za bezpečné aj náruče, ktoré bezpečnými neboli. A jedna z nich patrila práve osobe, ktorá sa nachádzala v tejto miestnosti.

Dostala som sa bližšie k Turnerovi. Hrdlo mi zvieral strach. Možno som mala potrebu aj kričať - zavolať na strážcov na chodbe. A hoci som sa snažila byť pokojná - a možno som tak na chvíľku aj skutočne vyzerala (o čom pochybujem) - tak v mojej hlave som Danteho zabila najmenej trikrát.

,,Ahoj, Clio. Nie! Neboj sa ma! Prišiel som v mieri," povie, keď vidí môj strach. Panikárila som, vo svojom vnútri.

,,Drahá? Čo sa deje?" Turner si všimne narušenie môjho komfortu a postaví sa zo sedu na nohy.

Čo sa deje? Dante. Vraj prišiel v mieri. A hovoril ako mimozemšťan, ktorý si vážne uvedomoval všetkých hrozieb, ktoré na neho čakali v mojej blízkosti, a vedel, že to s ním nevyzerá veľmi dobre. Stačil jeden nesprávny krok, jedno nesprávne slovo.. alebo lepšie povedané - slovo nesprávnejšie, než všetky ostatné, ktoré za celý svoj život vyslovil ku mne, a bola by som kričala.

,,Môžem s tebou hovoriť osamote?"

,,Tak to teda ani náhodou! Odíď!" prehlásim rázne. Bolo to to posledné, o čo som stála po tom, čo všetko sa medzi nami už odohralo.

,,Nechcem ti ublížiť."

,,To si mi hovoril často. A vždy si to urobil, nejakým spôsobom."

,,Je to Dante, však?"

Na Turnerovu otázku neodpoviem.

Dante prekračuje z nohy na nohu, než ku mne vzhliadne. ,,Tentokrát to myslím naozaj. Prišiel som sa ti ospravedlniť."

Prekvapene nadvihnem obočie. Možno až šokovane. Tak toto ma teda zaujímalo.

Dante nebol ten typ osoby, ktorý by si často a rád priznával, že sa v niečom mýlil, a hoci to zrejme asi nikto z nás, tak Dante - aj keď vedel/ keď už zistil, že v niečom pochybil, tak si obvykle naďalej išiel svoje. Ospravedlniť sa preňho znamenalo čosi podobné ako slovo "potupa". Čosi ako "choval som sa ako idiot alebo kretén (možno oboje), prinávam". Nenávidel to priznávať. Aj keby mu to malo ruinovať vzťahy. Aj keby mal byť naňho nahnevaný celý svet. Aj keby to mala byť ďalšia z vecí do zoznamu, prečo ho nenávidím. Taká, na ktorú som hoci aj zabudla, no keď som sa nad tým teraz zamyslela, bola až priveľmi dôležitá. Som strašný idiot. Ako som mohla zabudnúť na to, ako málo si Dante všetkého a všetkých váži???

A predsa tu teraz stál, so sklonenou hlavou. Ako zničená bytosť. Iná bytosť. Viac si vážiaca mňa. Bola to však skutočnosť, alebo len ilúzia, ktorej som chcela uveriť??