Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

103.

„...tento rok sa mi zábava v meste fakt páčila a keďže je toľko snehu, aj Yuki si prišla na svoje," rozložil rukou Nagaya a pozrel vedľa seba.
Jeho manželka trocha utiahnuto prikývla a pousmiala sa na hosťov.
„Hej," prikývla blondína, „my sme tiež boli vonku na Nový rok a bolo to skvelé. Len bŕŕ, tá zima. Takéto mrazy sú pre mňa ukrutné!"
„Však som sa díval, že si nabalená čapicami, šálmi ako zmrzlina," zasmial sa Nagaya a väčšina sa k nemu pridala.
Prehovoril Ashi: „Už ste sa rozhodli, dokedy budete v Konohe?"
Pár sa na seba pozrel a začal sa zhovárať o okolnostiach, ktoré zatiaľ rozhodujú, že si môžu ešte nejakú chvíľu dovoliť dovolenku. Zrovna Shikamaru spomínal prázdniny na akadémií, keď ho nie až tak hlasno prerušil Kiba: „Dobré ráno, spachtoš."
Kompletne celá miestnosť sa otočila.

Uchiha v pyžame s huňatými ponožkami stál v zárubni a ospalo si prezeral tváre, ktoré cítil na sebe. Skoro sa zaškaredil, keď spočítal páry očí, čo sa na neho pozerali. Príliš moc. Navyše medzi nimi v tomto dome nie moc známe.
„V hrnci je polievka, tak si naber ak si hladný," povedala do nepríjemného ticha Tsume a on s poďakovaním odkráčal z divnej situácie.
Teda ona to nebola divná situácia. Napätosť jej nabrala až sestra Kazekageho, ktorá nechcela alebo nemohla zakryť prekvapenie zamiešané s podozrievavosťou a pochybovačnosťou. Nikto ju nesledoval viac, ako Tanaris. Skrehnutá skúmala modré oči, ktoré hlboko premýšľali, až sa zabodli do mladej mamičky. Tá jej čo i len po sekunde utiekla zrakom niekam inam. Temari nikdy nič neujde. Temari si často spája veci až moc. Temari je proste Temari. Ale veď je normálne, že sa mu rodina chce zavďačiť za to, že sa o ňu a malého tak dlho staral. Síce...

Zahádzala sa vlastnými myšlienkovými pochodmi a pomyslela si, že už len tým, ako reagovala sa vlastne prezradila. Mala čo robiť, aby neprevrátila oči. Čo Temari vie? Čo vie o rodičovstve a jej situácií? Zaťala zuby a už viac si nepriala ju tam mať. Než znova pozrela na tváre okolo seba, miesto bledej plávajúcej podlahy, zistila že téma je kdesi inde a Temari sa dokonca smeje na niečom. Aj Tanaris prešlo hlavou, že možno len ona sama preháňala a Temari nič v zlom nemyslela. Je to koniec koncov jeho sestra. Vypustila porazenecky kyslík a napravila sa v matraci gauču. Radšej by sa mala sústrediť na iné veci, ako toto.

Návšteva sa zdržala necelé dve hodinky. Po nej Tsume odišla do mesta a Sasuke vraj išiel za Narutom. Tanaris sa nedobrovoľne premiestnila s malým na poschodie do svojej izby a musela robiť nezbytné.
Po hodine to tam vyzeralo ako jeden veľký blší trh. Hŕba detských vecičiek a oblečenia sa váľala po posteli a jej várka zase po zemi. Skoro na každom jednom kúsku ste videli oblečenie, hračky, plienky a všetky možné pomôcky pre starostlivosť o bábätká. Segawa doplňoval miestnosť aspoň niečím príjemným, zatiaľ čo jeho mama behala z konca na koniec a snažila sa čo najlogistickejšie napchať veci do ruksakov. Nemusím hovoriť, že si pritom potichu nadávala a hlesala tiché, nie až tak vulgárne nadávky popod nos.

Ako to všetko napchá? Veď veci svojho syna ledva pobalí, plus postieľka a jej veci. V duchu zalomila asi tak po miliónty krát rukami. Trasľavý pocit sa jej plazil stále okolo srdca a naplňoval hrudník bolestivými pocitmi. Nebola to triaška ako triaška, ale pôsobilo to na ňu extrémne nekľudne. Nemohla upokojiť rozhýrenú myseľ a premýšľať ani nad tým hlúpym balením, ktoré nechcela robiť.

Bola by možno vypustila naplnený pohár emócií von, no ozvalo sa jemné klopanie na pootvorených dverách: „Anóó? Kto tam?"
Tanaris sa otočila na biele dvere a dve hlavy vykukujúce na ňu. Yochi a Nagaya. Uľavujúco si povzdychla a vrátila sa k skladaniu prádla.
„Ahoj, ako to ide?" Yochi s mierne stisnutými perami a s rukami za chrbtom, váhavo prešiel k bordelu na posteli.
„Nepotrebuješ pomôcť?" ozval sa Nagaya a tiež pozeral po výbuchu všade naokolo.
„Nie, to je dobré. Len som akási disorganizovaná."
Bratia si vymenili pohľady, čo si ona nevšimla, lebo bola príliš zaujatá skladaním vianočného bledo-šedého drobunkého trička. Nagaya sa zhlboka nadýchol a chcel začať hovoriť, lež hrdlo mu zvuku nevydalo. Yochi dvihol na neho obočie a zatváril sa napol výsmešne a napol pochybovačne.

„Tanaris..." prehovoril na ňu mladý vodca klanu.
„Uhm?"
„Tanaris, prosím," dotkol sa jej predlaktia, „odlož to na chvíľku."

Porazene zložila paže a venovala bratovi pohľad. Bol otrávený a znechutený. Aj napriek tomu, že ju Yochi zastavil v činnosti, nič nehovoril. Mlčky sledovali jej tvár. Spomenula si naposledy, čo prišli za ňou takto obaja. Chceli ju povzbudiť, nechať ju nech sa vyrozpráva, no ona vtedy zdrhla od konverzácie ako malé dieťa. Vliala sama do seba vinu a rozpaky. Občas sa karhala, že sa stále miestami chová nevyspelo. Teda jej to tak pripadalo.

Položila jemne kus oblečenia na posteľ a sadla si vedľa neho. Nagaya i Yochi si čupli naproti nej, načúvajúc. Vety sa jej formovali v hlave akosi krivolako. Či už ich obsah alebo význam. Vlastne ani netušila, čo má povedať. Stejnak to nebude nič nové. Celej rodine je jasné, že Sasuke a Tanaris majú spolu pomer a Tanaris sa nechce vrátiť do Suny. Načo to teda vravieť nahlas?

Prebrala ju ruka, ktorá jej pokymácala stehnom zo strany na stranu: „Tanaris, nestrácaj sa vo svojej hlave. Povedz, čo máš na srdci."
„Ale veď, všetko už viete. Každý to tu vie," podráždene zagestikulovala Nagayovým smerom.
„Kľud, o tom nevravím. Povyprávaj nám ak chceš všetko, ako to bolo. Alebo len to, čo potrebuješ, čo si možno nepovedala nahlas."
Inuzuka skrčila neisto čelo a obočie sa jej pod tým pohybom divne pokrčilo. Pravda je, že nikomu sa nezverila. Prešla jej úvaha, či vôbec potrebuje niečo také dostať zo seba. V tomto potrebu nemala. To nebola tá frustrujúca časť. Ba naopak.
„Ja ani neviem, ako sa to stalo..." hlesla a na jej tvár sa podvedome predral úsmev, „len sme si časom boli bližší a bližší."
Krčila ramenami a tikala na nich očami, ako keby zrazu o nič nešlo. Momentálne jej nechodili slová na um, ktorými by to nejako zosumarizovala do krátkej romanticko-akčnej historky. Historky, ktorá sa nekončila pekne. Zakusla si do líca.

Posledné dni v Konohe z nej ždímali elán a chuť usmievať sa. Odchod v dohľadne o tri dni a ešte v bližšom dohľadne, rozlúčkové posedenie s Tanaris v Grill bare, ktoré naplánoval Naruto na zajtrajší večer. Žena v kostiach cítila, že nie je na to vhodný čas a už vôbec nie nálada. Samozrejme, že chcela všetkých vidieť a pozhovárať sa, lebo ubehne zrejme dlhá doba, čo uvidí niektorých. Najbližšie roky sa zo Suny nepohne.

Tanaris skľúčene vzlykla a ľavou dlaňou si prikryla spánkovú kosť. Mierne pokrčila články prstov a korienky vlasov ju trocha poťahali. Nagaya uvoľnil jej pokusy schovať sa pred nimi. Prehovoril opatrne a dvihol jej bradu: „Pozri sa na mňa. Stojíme pri tebe. A nevravím to len tak."
Mladí chlapi Inuzukovci si vymenili očný kontakt a pousmiali sa na seba. Na to začal Yochi: „Rád by som šiel aj ja s tebou do Piesočnej, ale žiaľ mám vodcovské povinnosti."
„Čo?"
„Ale ja som sa rozhodol, že pôjdem s tebou do Suny."
„Čože?"
„So Sasukem som to prebral už, velice to schvaľoval."
„Sasuke...to..."
„Čo, Tanaris?" Yochi ju pošúchal po ramene, „ty nie si rada? Budeš mať pri sebe Nagayu."
„Ale som," vydýchla zaseknuto a tupo zírala niekam do zeme.
„Aspoň na chvíľu budem s tebou. Neboj sa."
„A čo Yuki?"
„Yuki pôjde do Mlžnej. Od svadby tam nebola, takže kľud. Navyše to tiež navrhovala."

Prešla ňou radosť to samozrejme áno, ale nedokázala utlačiť Uchichov zámer do úzadia. Je evidentné prečo. Aby mala mužskú podporu vedľa seba, keď on odíde.

On odíde...

_______________

Ahojte, mrzí ma že pridávam diel po dlhšej dobe. Mala som tento mesiac trocha náročnejší na hlavu, takže múza a nálada ma totálne obchádzali. Až som z toho nešťastná. Popravde aj tento diel je tak trocha vytlačený zo mňa (a kvôli tomu mám pocit, že je taký meh), ale už som fakt mala jednak potrebu písať aj keď sa mi to priečilo a nechcela som vás tak dlho nechať čakať. 

Tak dúfam, že sa vám diel ako tak aspoň páčil. Jak som to teraz posledný krát editovala, tak som s tým trocha spokojnejšia :D, tak hádam ste aj vy. 

Vaša Sabaku ♥