Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

4.

Bol večer pred poslednou chuuninskou skúškou - boje v aréne. Pri toľkom rozruchu, ktorý v dome krotiteľov psov panoval kvôli tomu, že Ashi mal doobeda u brány privítať špeciálneho hosťa, Yondaimeho Kazekageho, si nevšimli, že sa jeden člen rodiny vytratil. Tanaris sa prechádzala nočnými vyzdobenými ulicami ako bez ducha. Celé jej telo zmáhala únava, bolesť a stres zo zajtrajšieho dňa. Dokonca ani svojho psieho spoločníka nezobrala so sebou. Navyše jej hlavou prechádzali myšlienky na Gaaru. Keď ho prvý krát zbadala po toľkých rokoch, mala chuť sa rozbehnúť jeho smerom a porozprávať sa s ním. Ako za ten celý čas mal, čo robil. No jeho temný pohľad  ju odrádzal od akéhokoľvek kontaktu s ním a nebola jediná. Ľudia sa k nemu ani len nepribližovali. Ani ho za tie dni nevidela na uliciach Konohy.

Dívajúc sa do zeme pod svoje nohy ju naraz prepadol pocit, že ju niekto sleduje. Bolo to tak intenzívne, že keď narovnala krk tak nejak prirodzene vedela, kam sa mám pozrieť. Silueta na streche neďalekej budovy stála nehybne a keby Tanaris v nej nespoznala toho, kto jej teraz behal po rozume, ani by neverila že pozerá na ňu. Rovnako ako on i ona sa nehýbala. Ba až nedýchala. Vo svetle a tieňov, čo vrhali lampy jeho paža naznačila, aby prišla k nemu. 
Nedobrovoľne sa Tanaris rozbehla, cez smetné koše vyskočila na strechy budov a popreskakovala na tú, kde čakal. 

Nepokojne zastala pre ňu aspoň trocha bezpečnú vzdialenosť. Založil ruky u hrude a pootočil na ňu hlavu. 
„Prečo si sa už nikdy neobjavila v Sune? " jeho drsný hlas zaznel do relatívne rušnej ulice až príliš ticho, no i tak prerušil všetko naokolo.
Hnedoočka na sucho prehltla : „Ja...veľa sa toho stalo. Mama sa pominula a ja som odišla z Konohy..." 
Chcela mu povedať pravdu, nie že by ju nepovedala, avšak veľmi ju zjednodušila. Chcela si sadnúť na strechu a rozprávať sa, tak ako to robili tých niekoľko rokov dozadu v Piesočnej. Červenovlasý len plytko vnímal osobu, čo tam sním stojí. Ako vždy jeho vnútro strašne nenávistne kričalo. Bolo to ale tlmené niečím, čo nevedel sám identifikovať. Začínal sa strácať vo vlastnej hlave, kedy ho vyrušila.

„Gaara, čo sa s tebou stalo? " strach v jej hlave bol znateľný.
Trocha to zranilo jej pýchu, keď si prehrala spätne svoj tón. Zamračený výraz a ignorancia bola maximum, čo dostala ako odpoveď. Priala si z tejto situácie zmiznúť, ale nenachádzala odvahu dať sa na odchod. 

„Nikdy som nebol milovaný. Nikým..." hlesol snáď ešte potichšie, než predtým.
Inuzuka nevedomky zakrútila makovicou na znak nesúhlasu, čo jemu samozrejme neušlo. Neverila tým slovám už len kvôli tomu, čo sama cítila k jeho osobe ako dieťa. Boli si predsa blízky. Na krátku dobu, ale aj keby na svete ho každý nenávidel, tak ona by stále vyvracala jeho fakt. Nahnali sa jej slzy do očí a cítila sa bezmocne, keď nedokázala a čo viac, bála sa prehovoriť. Gaarov tvrdý výraz sa na stotinu sekundy uvoľnil, dlho to však nevydržalo: „Ja. Jediný kto ma miluje a kto ma kedy miloval som ja sám. Milujem len seba a cítim v sebe život, keď je blízko mňa smrť."

Pri týchto slovách sa jej zahmlilo pred očami. Tackavo spravila krok dozadu. Zhodnotila, že toto nie je bezpečná situácia. Než sa však stihla pohnúť, piesok z tykvy sa vyhrnul veľkou rýchlosťou k nej a tupá rana do hlavy ju omráčila. 
Po nevedno akom čase sa Tanaris strhla a posadila sa. Pulzujúca bolesť v hlave ju skoro donútila si opäť ľahnúť. Po Gaarovi nebolo ani stopy. Nemohla uveriť, že na ňu zaútočil. Len ťažko sa pozbierala na nohy, kráčajúc s trasúcou sa dušou domov. Zajtra bol dôležitý deň i keď sa naň necítila. Svoju poslednú skúšku musela skladať v boji proti bratovi Segawovi a keďže vedel ako na ňu, lebo spolu trénujú odmala...rozhodne to nebude jednoduché.