Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

80.

„Tak," odhmkol si Shikamaru a podal misku so šalátom Kankurovi, „pri akej príležitosti si zavítala do Piesočnej?"
Fuu mu venovala široký úsmev, hmýriac paličkami: „Po vojne, keď už je konečne kľud a nikto ma neotravuje misiami, som sa rozhodla cestovať po krajinách a dedinách. Ňo a bola som zrovna v Trávnatej, keď som stretla Gaaru. Povedala som si, že som ešte vašu Sunu nevidela...ňo...a tak som tu!"
Nadšene sa poobzerala po tvárach, čo ju sledovali a na chvíľku spočinula na lútkarovi. Bola vďačná, že ju hostili. Rozhodne nečakala nejaké privítanie.

„Páči sa ti tu?" spýtal sa Kankurou a vložil si medzi zuby kúsok z pokrmu, nazývaného tonkatsu.
„Áno," vyjachtala zo seba spokojne, „je tu síce na mňa celkom teplo, ale architektúra je tu veľmi zaujímavá."
„Nudná," potichu prehovoril Gaara a rozžúval bravčové mäso.
„Nie," energicky pokrútila hlavou, „práveže nevšedná. Nikde som takú ešte nevidela."
„Kde všade si už bola?" ozvala sa Naku celkom placho.
„Ňó," ukazovák si vtlačila do brady, „navštívila som Listovú, Snežnú, Kamennú. Ďalej Krajinu Železa, Dreva a ach, jasné...ešte Dažďovú. Tam bolo hnusne a odtiaľ som zamierila do Trávnatej," s Gaarom si vymenili úsmevy.
„Páni, pekný výlet naprieč západom," Fuuine rozžiarené oči zasvietili až ku Naku, ktorú tiež svojou aurou donútila sa usmiať.

Žiarila optimizmom, hravosťou a spoločenskou zdatnosťou. Rada si získavala nových priateľov. Na rozdiel od nej, Gaara potrebuje nejaký čas na to, aby sa s niekým zblížil, no ona valila automaticky. Keď ju stretol prvý krát, ani ho skoro nepoznala, Fuu však vyrukovala s tým, že sú priatelia. Bolo to príliš spontánne, no milé. Bola šľahnutá tým správnym spôsobom.

„Kam by si si to ešte rada namierila?" vodca dediny skoro až nadskočil, keď sa ozvala Temari oproti nemu.
„Rada by som videla Krajinu horúcich prameňov. Tak sa trocha zrelaxovať a nechcem si nechať ujsť Mlžnú s Oblačnou. Chcela by som poznať jinchuuriky osemchvostého. Cez vojnu na to nebol čas."
„To máš ešte pred sebou kopu cesty," blondínka si prešla paličkami po perách a nútene sa usmiala.
„Áno, ale nikam sa neponáhľam."
„Ak by si chcela, môžeš v Sune ostať aj na dlhšie," opäť sa do toho vložil Kazekage, „naša dedina nie je bohatá, no ľudia sú tu milí."
„Až na radu starších," zakašlal Kankurou s päsťou pred ústami a väčšina z prítomných sa rozosmiala.
„Rada?" trocha zmätene sa obzrela Fuu po Gaarovi, „už nebýva vo zvyku mať veľkú radu starších."
„To nie, ale v Sune je to tradícia. Bez tak ma nemajú radi, nechcem rebelovať ešte viac."
„Rozumiem," vzala si obdĺžnik duseného bambusu a prehltla ho, „tradície sú dôležité veci."
„Najradšej by som ich niekedy kašlal," Gaara sa znechutene prehrabal v tanieri a už to naňho išlo.

Práca, rada, Tanaris. Segawa. Povinnosti sa na neho liali z každej strany a on nevedel, čoho sa báť viac. Navyše Kenichi pretlačil do rady starších svojho syna Samea. Takže boli dvaja na jedného. Bol ešte relatívne mladý, no hubu zdedil po otcovi. Naraz si uvedomil, že okolo neho je vrava a jediná Fuu sledovala jeho bezútešný výraz.

„Si v poriadku?" nahla sa k nemu.
„Neviem ani sám."
Prvý krát za pobyt s ním sa zamračila: „Chceš potom pokecať?"
„Nie som ten typ."
„To mi je šuma fuk, potrebuješ pokecať a ja chcem skúsiť miestne saké."
„Vieš," prehovoril dôležito a vystierajúc sa do operadla si servítkou poutieral ústa, „je moja povinnosť ako tvoj hostiteľ a vodca dediny ísť s tebou."
„Super," vycerila sa a mlčky dokončila jedlo, zatiaľ čo sa rodina zhovárala.