Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

37.

„Je čas."
Jej zvieratá sa postavili a všetci traja odprevádzaní Naku a Kankurom došli ku bráne Suny, kde už čakal Kazekage vo svojom rúchu a klobúku. Pri ňom Temari so Shikamarom, na ktorých bolo vidieť, že sú majú riadnu opicu a zároveň sú prekvapení z jej odchodu. Vedľa nich stál Kenichi a dvaja členovia rady.

„Tanaris, v mene celej Suny sa ti chcem poďakovať za všetko, čo ste za tie skoro štyri mesiace pre nás spravila," ako prvý k nej pristúpil Gaara.
Ona mu prikývla: „Bolo mi cťou Kazekage-sama," snažila sa tváriť bez emočne.
Podal jej ruku, aby jej ňou mohol potriasť, chvíľku váhala, no potom ju prijala. Snažila sa nedívať mu priamo do očí. Jej ruku jemne stisol a krátko ňou potriasol. Po tomto chcela ruku odtiahnuť, avšak tá jeho nepovoľovala. Vôbec. Pozrela na neho. Nechcel, aby mu odišla rovno pred jeho očami. Nechcel ju stratiť, prísť o ňu. Má pocit, že ak teraz odíde, už sa nikdy nevráti – obrazne.

Ona sa chcela vymaniť a skoro by sa jej to aj podarilo, no on jej ruku schytil u predlaktia a mierne ju k sebe pritiahol. Tanaris prestala dýchať a sledovala jeho pootvorené pery, ktoré ju začali hypnotizovať. Mierne sa zakusla do spodnej pery a zatúžila znova ochutnať Gaarov bozk. Bozk Kazekageho. Sťažka vydýchla a zažehnala túto myšlienku. Zamračila sa a snažila sa odtiahnuť, no jeho ruka stále vyše a vyše zvierala tú jej. Až tak silno, že ju začali bolieť miesta, kde mala povyskakované žili.

„Prosím, pusť ma," zašepkala v bolesti a až na to jeho ruka povolila.
Zmučene hľadel na ňu, keď okolo neho prechádzala.

„Kankurou, Naku," vyslovila ich mená a pozrela na každého z nich.
„Tanaris," spoločne prehovorili a nemuseli sa ani dohadovať, Naku sa chytila za brucho, „ďakujeme...za všetko."
Spoločne objali Inuzuku objali a ona podišla k Shikamarovi a Temari: „Pozdravuj odo mňa Konohu. Hlavne Choujiho a Ino. Ďakujem za všetku pomoc."
„Tanaris, ďakujem v mene všetkých medikov. Veľa si ich toho naučila. A ako sme sa dohodli, budeme sa stále spolu stretávať," pridala sa Temari.
„Ja ďakujem, že môžem mať o skúsenosť na viac," usmiala sa na nich a snažila sa potlačovať slzy, ktoré sa už dlhšie tisli do očí.

Odstúpila od nich a prehovoril Kenichi: „Tanaris-sama, zaznelo to tu mnoho krát, ale ďakujeme vám a vášmu bratovi za pomoc, veľkú pomoc v Sune. Sme vašimi dlžníkmi."
„Nemáte zač, Kenichi-sama," prikývla mu a bola celkom prekvapená neprítomnosťou arogancie, či povýšenosti.

Odstúpila od nich a zapozerala sa na brány Suny. Či chce, alebo nie, bude jej to tu chýbať. Avšak, teší sa domov. Domov je domov. Vyrušil ju Katonmaru štekotom a rys s pozdravom sa pomaly otočil a pomalými krokmi sa vydal do Konohy. Katonmaru ho nasledoval. Tanaris sa otočila za nimi a dala si dolu vak, ktorý mala na chrbte. Vytiahla z neho zvitok, ktorý písala u Kankura, podala mu ho so slovami: „Prečítajte si ho až keď budete doma spolu. A prosím dajte ho aj prečítať každému, komu je venovaný."
„Hai," usmial sa Kankurou a roztrasenou rukou ho prijal.
„Budete mi chýbať," vysekala so seba a stisla pery.
„Aj ty nám," Naku sa chytila za srdce a znova ju objala.

Začala ustupovať mávajúc rodákom zo Suny. Oni jej tiež mávali okrem Gaaru. Ten schovával emócie za klobúk kage. Bolesť z jej odchodu ho začala rozožierať a zabíjať zvnútra. Keď Tanaris bola dosť ďaleko brány, otočila sa a dobehla kráčajúceho Katonmara a Morimara.

„V poriadku?" spýtal sa jej rys.
„Hej som. Len ma mrzí, že som sa nestíhala rozlúčiť," slzy, ktoré mala dlho na krajíčku sa vyplavili von.
„Neboj sa to bude dobré," utešil ju, „mohli by sme aj pobehnúť."
„Môžeme. Katonmaru, zvládneš to?" on jej prikývol a vydali sa púšťou.