Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

58.

„Tanaris?"
„Áno?"
„Moje pravé meno je Kereo," vybehlo z neho a Tanaris premiestnila prekvapený výraz z okna na rysa.
„Pro-sím?" trocha sa zakoktala.
„Shinren no Kereo," kývol mierne hlavou.
„Shinren?" položila ďalšiu zmätenú otázku.
„Presne tak. Hora Shinren odkiaľ pochádzame my, rysy. To je môj domov, z ktorého ma vyhnali."
„Prečo?" zažmúrila mierne očami Tanaris.

Otázka, ktorú mu položila teraz už nebola váhavá. Bola rázna a sebavedomá. Zviera si povzdychlo.

Tmavým len mohutným horiacim ohňom po stenách osvetlený sálom, prekypoval ruch. Nebol to obyčajný sál, ale jaskyňa, kde bol zoskupený národ majestátnych rysov. Boli tam tí, ktorí boli rodina, príbuzní, priatelia a najoddanejší kráľovi rysov, Kemoratchimu. Miesto, z ktorého sa mal prihovoriť so svojou ženou bolo ešte prázdne a všetci nedočkavo čakali.

„Ale ich tu je," ozvalo sa po boku jedného rysa, ktorý stál medzi prvými.
„Hm...čo iné si čakala?" poobzeral sa naokolo, hľadajúc niekoho konkrétneho, „kde toľko trčia? Za chvíľku to začína."
„Kľud, určite prídu," ukľudnila ho rysími očami, „aha, pozri!"
Ďalšia rysia obyvateľka pribehla: „Prepáč, bráško, že idem neskoro. Prepáč, naozaj."
Udýchane sa ospravedlňovala a on na ňu pozrel: „To je fajn, Karimao."
Na to sa jeho mladšia sestra poobzerala: „Kemotsuchi tu ešte nie je?"
„Nie," odvrkol jej.
Prehovorila tretia z nich pozerajúc na Karimao: „Nebuď taký, veď on príd-"
„Zase je o mne reč, však?" ozvalo sa spoza trojice rysov, „samozrejme, že Kereo sa musel hneď vytáčať na to, že troška meškám."
„Matka jasne povedala, aby sme tu boli skorej. Mal by si ju vyše počúvať," oponoval mu Kereo.
„Ach, a je to zase tu. Mladší poučuje staršieho. Čo si o sebe myslíš?" tretí súrodenec sa pyšne postavil mierne pred nich a sledoval otcov trón, „Kereo, ty ani Karimao nie ste nič. Ak raz bude tento národ potrebovať nástupcu, tak to budem ja, nie ty. Tak si nechaj tie múdre reči."
„Nedopustím, aby si ty bol kráľom. Tento národ zruinuješ."
„Tss... len, aby si nedopadol tvrdo na zem. Ja som vodca. Rodený vodca. Ty si slabý jedinec, ktorý robí hanbu svojmu rodu."
„Mal by si si dávať pozor na ústa," prehovorila drsne a rázne rysia bojovníčka, ktorá stála medzi súrodencami.
Prvorodený Kemosutchi sa s ironickým úsmevom otočil: „Kereo, drahý môj brat, ukľudni si svoju žienku. Nech sa nestará do našich vecí."
„Ale ona už k nám patrí," zastala si ju Karimao, „teraz už patrí do kráľovskej rodiny, či chceš alebo nie."
„Sklapni ty decko," zahriakol ju a ona sa stiahla...

Tanaris pozorne počúvala a mala pocit, že tento príbeh je skôr ako z filmu než zo skutočnosti, no Morimarovi, respektíve Kereovi verila.
„...decko?" nechcene ho prerušila Konožanka.
„Áno," kľudne jej odpovedal.
„Koľko má rokov tvoja... sestra?" posledné slovo skôr zašeptala.
Prišlo jej to také zvláštne. Doteraz o ňom nevedela nič a zrazu sa dozvie, že mal ženu a dvoch súrodencov... ba a čo vyše, že je synom hlavného bossa rysieho národa.
„Karimao bola najmladšia z nás. Mala vtedy štrnásť rokov. Kemosutchi bol o dva roky starší ako ja. Ja mám teraz dvadsať tri...Aby som pokračoval, tej noci sa mal vyhlásiť začiatok slávnosti, ktorá sa konala každých desať rokov na česť kráľovi a jeho vláde. Bol to niečo ako festival, ktorý trval tri dni, kedy sa oddychovalo, netrénovalo a len hodovalo a zabávalo. Vrcholom tejto oslavy bolo požehnanie kráľa, kedy mal ochutnať elixír mladosti, ktorý má dodať kráľovi silu a zdravý rozum, aby mohol, čo najdlhšie vládnuť..."
Na chvíľku ostal ticho a Tanaris ho len sledovala. Bolo je jasné, že niečo zlé stalo. Alebo on urobil niečo zlé?
„Pár hodín pred koncom slávnosti - momentom, kedy sa otec napije z elixíru, vošiel som do časti palácu, kde bol. Keď pred desiatimi rokmi bola táto slávnosť, bol som mladší než je teraz Karimao. Pamätám si, že som strašne ten elixír chcel vidieť. Matka ma nakoniec zobrala a ukázala mi ho. Voňal úžasne a vyzeral ako tekuté zlato. Bol postavený na malom ohni a teplo ho premiešavalo. Trblietal sa a dokonca nad hladinou zanechával vo svetle lesknúci sa opar. Ohúrený som na to hľadel a chcel ho skúsiť. Mama však tvrdila, že to smie len kráľ. Chápal som prečo, bolo to niečo nadpozemské a pre náš národ sväté. Tej noci po desiatich rokoch, jedinej noci, kedy som mal možnosť ho znova vidieť, chcel som tak urobiť. To bol dôvod prečo som tam šiel. Stráže, ktoré ho mali strážiť tam neboli. Mali tam byť dvaja, ktorý boli Kemosutchiho dlhoročnými priateľmi. Začudoval som sa. Ako to, že ho nikto nestrážil? A vieš prečo?"
Tanaris mlčky pokrútila hlavou a nevedomky sa mračila.
„Keď som sa vplížil dovnútra, uvidel som brata ako do elixíru z laby vymačkáva šťavu z extrémne jedovatého ovocia. Boli to bobule, ktoré mali charakteristickú žltú farbu, nedalo sa to s ničím pomýliť. Jedna kvapka bola schopná zabiť skupinu pätnástich dospelých ľudí. Dobre som vedel, čo ten hajz*l chcel urobiť..."

„To zájdeš až tak ďaleko?" prehovoril mladší brat.
„Kereo? Hm... čo tí tam robia, keď si sa sem dostal?" zavrčal nepríjemne a hodil vymačkané bobule do elixíru.
„Č-čo si to urobil?" prestrašne sa spýtal, „to ti je trón prednejší ako otec?"
„Otec je už starý...a toto je jediný spôsob ako ho proste odpratať."
„Ty špina!" Kereo sa rozbehol proti bratovi a začali spolu zápasiť.

Jeho brat však bol silnejší a on až toho toľko proti nemu nezmohol. O malú chvíľu bol Kereo dokrvavený, slabý a nevládal. Kemosutchi bol na tom tiež zle, no nie tak ako jeho brat. Kereo dychčal a vedel, že ak chce zachrániť otca musí brata zabiť a rýchlo ho varovať pred elixírom.
„No čo?" zasmial sa Kemosutchi, „myslím, že sa ti nepodarí odvrátiť príchod mojej vlády."

A vtedy spravil Kereo niečo, čo by vrah nečakal. Z ničoho nič získal tak obrovskú rýchlosť, že starší rys zacítil ako bratove drápy sa tri krát prešvihli po jeho tele a za pár sekúnd posledný krát vydýchol. Rys, ktorý použil prísne zakázanú smrtiacu techniku od únavy upadol do bezvedomia a prebudil sa vo väzení...

„Po-počkať," Tanaris zmätene zamávala rukami, „prečo vo väzení?"
„Ukázalo sa, že stráž, ktorá tam mala byť boli Kemovi komplici. Keď zistili, že medzi mnou a ním prebieha boj, vyhľadali môjho otca a povedali mu, že ja som sa snažil otca otráviť, lebo chcem trón. Že nemôžem prežiť, to že nie som nástupcom a Kemosutchi sa mi snažil vraj v tom pokúsil zabrániť, no ja som ho zabil. Nemal som sa ako obrániť. Prečo som tam bol? Preto, lebo som si ako malé dieťa chcel pozrieť elixír? Kto by mi toto uveril, keď šlo o pokus o vraždu? Arina, moja žena, tvrdila, že ja by som to nikdy neurobil, rovnako aj Karimao s matkou, no otec v zúrivosti ma chcel dať popraviť. Matka ho však prosíkala len k tomu, aby ma nezabíjali, ale radšej vyhnali, no nechali žiť. Matka s Arinou stále prosili a tak ma otec nadobro vyhnal z nášho domova a rodiny."
„To je strašné..." vydýchla a pozrela von oknom.
„Vyrovnal som sa s tým už..."
„Ako dávno?" šepla a zadívala sa do okna.
„Dva roky sú tomu. Stále som sa len potuloval kade tade, držal som sa, čo najďalej od domova a myslel na Arinu. Potom som stretol teba a už sa necítim tak sám. Preto som nechcel odísť. Mrzí ma, že som ti nepovedal skorej o sebe alebo vôbec to, že som sa hral formu a nerozprával ľudskou rečou."
„Nie, to je v poriadku," mierne sa pousmiala, no potom jej úsmev zvädol, „koniec koncov, chápem tvoje činy. Ale prečo...prečo sa nepokúsiš vysvetliť to?"
„To nie. Neukážem sa otcovi na oči," pokrútil hlavou a znova si ju dal na preložené labky.
„Si si istý, že to nechceš aspoň skúsiť? Vidieť Arinu, mamu...A čo keby som tam šla ja?" dala zaujato hlavu na bok.

On zbystril a zamyslel sa. Prinajhoršom ju len vyhodia ako jeho. Aspoň zistí niečo o tom, ako je doma. Nehovoriac o tom, že ich hora nie je tak ďaleko od Konohy. Tanaris si toho večera postavila hlavu, že na horu Shinren sa vyberie spolu s ním a nič jej v tom nezabráni. Uprela sa na to, aby nemusela myslieť na tie svoje chyby. Nad ránom zaspali a Tanaris sa prebudila až poobede...