Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

34.

„Milí to ľudia," ozval sa Shikamaru vedľa nej a lenivo si zívol.
Zasnene sa usmievala smerom na Kameyo a jej rodinu: „Veru sú."
Shikamaru si napravil plášť na hrudi a otočil sa naspäť smerom ku akadémii a pomaly vykročil: „Tak, vidíme sa večer."
Tanaris dvihla ľavé obočie: „Večer? Niečo ste s Temari naplánovali?" otočila sa za ním a on sa zvrtol na päte hneď, ako mu položila otázku.
„No...nie, predsa večer sa koná večierok pre všetkých senseiov školy."
„Čože? Také niečo poriadate?" zatvárila sa trocha otrávene.
„Ale no ták...príď večer sem, na akadémiu. Bude to príjemné posedenie na konci školského roka – hudba, dobré jedlo."
„Hm...a to musím?" nemala vôbec náladu na nejaké vysedávanie a bavenie sa.
„Mala by si. Slušnosť," prešiel si rukou po cope a pozrel na ňu jednoznačne.
„Fajn. Prídem," rozhodila rukami, „môžem si so sebou niekoho vziať?"
„S tým sa počíta. Kľudne aj dvoch," kývol hlavou a nechal dievčinu s gaštanovými očami pred akadémiou.

Cestou domov rozmýšľala, koho si vezme so sebou. Nadávala, že také koniny vôbec Shikamaru vymýšľa. Premýšľala nad Onakim a Mitsumi, napadla jej Hikari s Maoi...nevedela sa rozhodnúť. Rozmýšľala a rozmýšľala až ju nakoniec vyrušila Naku: „Tanaris! Tanaris, do pekla čakaj!"
Dobehla k nej s mokrým čelom, na ktoré sa jej lepili tenké, modré pramienky vlasov: „Bože...kričím na teba ako blázon."
Opierala sa rukami o kolená a Tanaris sa jej smiala, odôvodňujúc, že si láme hlavu nad tým, koho vezme na večierok. Samej sa jej ísť nechcelo.
„Ups! Prepáč, ja som ti to zabudla povedať," chytila sa dlaňou za ústa.
„V poriadku," popri chôdzi sa postavila pred Naku, cúvala pred ňou a šialene gestikulovala, „keby henten nebol blbý, mohli sme ísť spolu."
„Kašli naňho teraz," mávla rukou a odsunula rukou Tanaris vedľa, aby kráčala po jej boku a nie pred ňou, „nejaký kolega fešák z nemocnice?"
„Raizo?" nahlas zauvažovala a položila sama sebe otázku, no hneď ju zamietla pokrútením hlavy.
„No tak si vezmi Masashiho," dvihla rameno a odbočila ku stánku s ovocím.
„Masashiho?" Tanaris zastavila a pozrela na svoju kamarátku, ktorá tam už nebola.
Chvíľu ju očami hľadala rozmýšľajúc, keď ju konečne našla: „To by bolo divné, Masashi má ženu."
Pristavili sa pri malom stánku so zeleninou a ovocím.
„Tak nech ide aj s ňou," očami behala po jablkách a vyberala si tie najčervenšie.
„To nie...venovali by sa jeden druhému a ja čo? Však kašľať to, pôjdem sam-"
„A čo nejaká kolegyňa?" skočila jej Naku do reči, „alebo...kolegyne?"
Opatrne dokončila vetu a podala predávajúcej malé vrece s jablkami, ktoré odvážila a Naku zaň zaplatila. Dala na jej radu a hneď ako prišli k Nakininému domu, vyhŕkla: „Idem za dvoma medičkami z nemocnice. Obe sú dobré priateľky."
„No vidíš," usmiala sa na ňu a v tom sa zasekla, „a Tanaris. Vezmi si šaty."
„Č-O-Ž-E? "
„Počuješ. Je to trochu formálnejšia udalosť," dvihla ruky a rozhodila nimi.
„No...fajn. Ach, budem si musieť ísť kúpiť. No nič...maj sa Naku," zakričala na ňu, lebo už bola pár krokov od jej domu.

Bežiac sa pobrala do nemocnice za Masashim, aby sa ho mohla spýtať, či pustí Maoi a Hikari s ňou ako doprovod. On nemal nič proti, lebo Maoi už mala za sebou šichtu a Hikari sa akurát chystala domov. Tri kunoichi tak kráčali ulicami a jedna z nich zívla: „Ak si unavená Maoi, tak nemusíš ísť."
„Kdeže čo, nie som. Nemôžem zívnuť?" hanblivo sa zasmiala a štuchla do Tanaris.
„Udeľujem ti povolenie," ukázala na ňu prstom a mladá, dvadsať ročná Maoi ju pichla prstom do ramena.
„Inak...napadlo mi, nepotrebujeme formálnejšie oblečenia ako medické plášte a vesty?" obzrela si svoje oblečenie a prehovorila na Maoi, ktorá navyše mala na veste trocha zaschnutej krvi.
„Máš pravdu," dala jej za pravdu Hikari a svoj pohľad premiestnila na Tanaris, „asi šaty, že?"
„Uhm," prevrátila Tanaris očami nad tým, že si zrejme bude musieť nejaké zohnať, „idem si teraz kúpiť."
„Požičala by som ti...ale no...ehm," Maoi sa mierne začervenala a pozrela sa na svoj hrudník, „zjavne si vyše obdarená ako ja, takže by si sa ani do jedných mojich šiat nenavliekla. A Hikari? No tiež neviem, či by si sa do nich dostala."
„To nevadí, ja šaty mám," blondínka mávla rukou a naznačila dvom ženám idúce vedľa jej ľavice, aby zabočili do inej uličky ako pôvodne mali v pláne.