Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

79.

Dni prebiehali stereotypne, ako to jednoducho už s dieťaťom chodí. Mlieko, plienky, plač, grckanie a tak ďalej. Dvojka zosúznená v tomto zvyku prelietavala deň za dňom, no Tanaris neschádzal z mysle večer, kedy z jeho zápästia cítila krv.


Utorkový deň sa chýlil ku koncu, Tanaris leňošila na posteli so synom po svojej ľavici. Najprv len driemala a potom premýšľala nad tým, či sa také malé dojča nenudí. Len kopať nožičkami do vzduchu a márne ho šmátrať dlaňami. Malý Segawa si niečo hmkal, bľabotal a ona s láskou sledovala drobátko, ako si vypráva. Sem-tam mu vtisla bozk na líčko. Vydržala sa na neho takto dívať hodiny. Bol to malý zázrak a stred pozornosti nielen jej, ale aj osoby, čo sa nachádzala v kuchyni.


Tanaris sa zdalo, že malý akosi prechádza do plaču a tak sa postavila po cumlík, zachumlaný niekde v detskej postieľke. Umytý mu ho strčila do úst. Prvý moment sa mu dvihlo obočie, ale potom spustil hlboký plač. Inuzuka prevrátila oči a pozrela na budík, ktorý ukazoval šesť hodín. Bolo to obdobie, kedy zvykol byť hladný. Vybrala sa teda s ním do kuchyne. Sasuke stál v čiernom tričku s dlhým rukávom u drezu a púšťal vodu.
„Večera," oznámila Tanaris a on sa na ňu obrátil, popravujúc si rukáv, „idem mu spraviť mlieko, podržíš ho?"
„Samozrejme," natiahol k nemu ruky s kyslým výrazom, ktorý sa rozhodla odignorovať.
Nová krabica s mliekom bola zapatrošená až v zadnej poličke v špajzy a tak chvíľu trvalo, než ju vydolovala. Prípravu mala už zmáknutú a onedlho trepala fľašku s bielou tekutinou a skúšala jej teplotu o líce. Keď bola vhodná, chcela si Segawu vziať od Sasukeho, no to čo uvidela jej skoro vyrazilo synov pokrm z ruky.

„Čo to preboha je?!" so zvýšeným hlasom oprela svoj pohľad na Uchihu.
Ten sa nechápajúc, pozrel približne smerom, kde sa kukala a výkon jeho mozgu sa mu v tom navýšil na plné obrátky. Segawove bodýčko na zadku bolo celé od Sasukeho krvi. Okamžite si ho vzala k sebe a položila do kolísky, ktorú mali vždy na stole.
„Čo to je?!" vyletela z nej taká dávka dominancie, že samotný Uchiha od nej cúvol, držiac si epicentrum krvácania.
Inuzuka neváhala a priblížila sa k nemu: „Pýtam sa ťa...čo! To! Máš! Na tej! Ruke!"
„Do toho ťa nič nie je," odsekol jej rýchlo a ona sa k nemu ešte viac priblížila.
Sasuke nakoniec narazil na stenu vedľa chladničky a už nebolo úniku. Tanaris nastavila ruku, no on odmietal jej dať tú svoju.
„Nestaraj sa," sykol nepriateľsky.
Zahnala sa po zápästí, jedno či mu ublíži alebo nie. Prsty sa jej však vyšmykli pod horúcou tekutinou a on vyletel z kuchyne von, trieskajúc za sebou domové dvere.

Vyšiel na ulicu plnú ľudí a mocnými krokmi šiel k mólu, ktoré bolo pár desiatok krokov od ich zeleného domu. Sadol si k modrému moru a zvesujúc nohy z dreva, si vyhrnul rukáv. Krvné doštičky pomaly začali pracovať, no jemu to nestačilo. Vytiahol žiletku z vačku a ešte pár krát si prešiel po pokožke. Nenávidel sa za to, no miloval to. Čerstvá krv mu zaliala zápästie a on si ho vložil do úst. Sal železnú chuť jazykom a upieral sa na modrú šíravu, rozostrenú slzami v očiach.

Nič nebolo skutočné. Obrazy jeho rodiny sa mu premietali v mysli. Klan, rodinu, ktorú zabil Itachi, len aby chránil všetkých a nakoniec sa on sám ubral na druhý svet. Obetoval sa pre všetkých a hlavne pre neho, rovnako ako sa Tanarisin brat obetoval pre ňu.
Vedel, že tá žena má v sebe zlo, silné zlo ale dokázala ho držať tam, kde malo byť. Uzatvorené v útrobách jej duše. Tápala sa v rovnakej pomste a nenávisti ako on, no časom všetko zmenila. Bola ako zrkadlo jeho dobrého ja. No pripadalo mu to niekedy až moc dokonalé. Príliš klišé. Nemohla byť taká ideálna.


Od nervov si znova zarezal do ruky. Možnosť, ktorú mu ponúkala prítomnosť Tanaris a jej syna bola krásna, lákavá a šťastná, no zároveň nereálna a ničila ho, mučila, trýznila vo dne, v noci. Rany na jeho už nielen rukách boli toho dôkazom. Nedokázal si inak pomôcť ako aktom, ktorým mal deštruktívne dopady, no vedeli znovu zrodiť jeho dušu. Bolo mu jedno, či to bolo totálne hlúpe alebo detinské, dočasne mu to pomáhalo a len to ho zaujímalo. Nevážil si sám seba.
Navyše pocity určitej závislosti ho znepokojovali a trocha desili. Nepáčili sa mu. Emócie predsa pochoval dávno, no aj tak mal potrebu dýchať za nich oboch, ochrániť ich životy za cenu vlastného. Striaslo ho pri predstave ich straty. Pri tom, ako určite po nej sliedi Orochimaru, je to dosť reálne. Z neistých dojmov sa vohnal do neho hnev. Zlámal by hadiemu mužovi všetky končatiny, keby sa čo i len o niečo pokúsi. Boli ako svetlo v temnom dni bez slnka, či iných hviezd. Opäť zmočil naostrenú oceľ svojou krvou. Nič z toho, čo mal v hlave, nemal mať.