Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

81.- 82.

„...Temari, vravím ti, teraz nie."
„Kankurou, ty ma nepočúvaš!" blondínka naštvane prestúpila z nohy na nohu, „a ja ti vravím, že to nie je normálne."
„Je to jeho vec," muž v čiernom oblečení vzal do rúk pero a začal niečo písať.
„Ach, vidno že ste bratia," povzdychla si pri obdobnej ignorancií, ktorú zažíva niekedy u Gaaru, „Fuu je tu už tri týždne a Gaara jej venuje viac času, než je zdravé."
„Temari," Kankurou dvihol hnedé oči po otcovi na ňu, „koľko krát ti poviem, že mám prácu a nemám čas na tvoje malichernosti."
Napaprčene rozhodila dlaň: „Malichernosti? Brat sa zahadzuje s niekým pri tom má dieťa s inou."
„Te-ma-ri. Premeň svoj mozog zo steny na nervové závity a pochop slová, ktoré ti hovoria, že na toto nemám čas. Ak si si nevšimla Fuu a Gaara sú priatelia a popravde...prepáč, že to tak poviem, ale mám v p*či, čo medzi nimi je, pretože mám iné problémy, ktoré ma trápia."
Sestra aj napriek tomu, že začala byť udupávaná do zeme, nahodila ofenzívny postoj s rukami v bok.
„Gaara je dospelý chlap, ktorý rozhoduje sám ZA SEBA!" zvýšil po nej hlas, až skoro šmaril pero o písací stôl.
„Veď dobre, bože...čo si zase podráždený?"
„Shinki má zase teploty a ja už len čakám, kedy sa moja žena nervovo zrúti a začne náš manželský kolotoč spred mesiaca, takže ťa poprosím...aby si ma nezdržovala u papierovačiek, lebo chcem byť doma skôr, než moja žena upadne do depresie," dvihol dlaň jej smerom, „takže, čau!"

Ďalej ju nevnímal a robil, čo bolo treba. Chcel stihnúť niečo nazvyš, aby mal výhovorku pre svoju absenciu na zasadnutí rady. Odmietal naň ísť, lebo by tam bol do večera a to si nemohol dovoliť. Náhlivo si prečítal hlásenia z misií od ninjov, ktorí pracovali pod ním a bežal ich odovzdať do Gaarovej kancelárie. Bola však zamknutá a Kankurovi nezostávalo nič iné, len sa so spismi vrátiť. Ani sa neobťažoval zdržovať a tak vsunul kľúč od svojich dverí do dierky zvnútra. Rýchle cvaknutie uzavrelo vchod a Kankurou si to vzal domov oknom po strechách budov, aby bol doma rýchlejšie.

Kvapôčky potu z poobedňajšieho slnka mu stekali po strede chrbtice, keď doskočil ku domovým dverám a vošiel do studenej chodby. Červený, podlhovastý kus látky okolo pasu, ktorý slúžil na pripevnenie trička k bokom si rozviazal a zhodil čierne oblečenie zo seba. Polonahý vyšiel schody a zamieril do dverí napravo. Naku sedela pri spoločnej postieľke ich synov a jednou rukou sa zapierala o drevo, v ktorej ležal Shinki. Araya sedel s hračkami v malej ohrádke a bľabotal si. Modrovláske tiekli slzy. Kankurou si v zárubni znechutene vzdychol s myšlienkami, že je to všetko späť.

„Kankurou..."
„Čo?!" vyštekol so sarkazmom a naštvanosťou v jednom.
Veľmi známo si žmolila prsty: „Zv-zvlád...neme to, však?"
Otázka ho obarila tlakom a prekvapením.
„Spolu...Bude mu lepšie, však?" oči zabodla tuho do neho a odmietala s nimi pohnúť inam.
Nebola to tá rozsypaná Naku. Chvela sa, no nepodliehala plne tomu. Kankurou vykročil k nej, naťahujúc ruky: „Poď sem."
Po takej dlhočíznej dobe ju pevne schoval vo svojim náručí. Teplo manželových rúk ju donútil si spokojne, hlasne vydýchnuť. Po chvíľke sa odtiahol od nej, opierajúc svoje čelo o jej. Veľké dlane jej položil na šiju: „Zvládneme. Neboj sa. Pôjdeme do nemocnice s ním."
Naku sa neisto kusla do spodnej pery a jeho zastudenili jej chladné prsty na ešte od slnka rozpálených bedrách. Lútkarove hnedé oči behali z jednej fialovej dúhovky na druhú: „...samozrejme, že ťa milujem."
Mala to byť odpoveď na otázku položenú niekoľko týždňov dozadu. Naku stratila dych a navyše ho nemohla ani popadnúť, pretože Kankurou na kratšiu, no intenzívnejšiu chvíľu spojil ich pery. Srdcia oboch zajasali i keď sa súčasne triasli strachom o syna.
„Milujem nadovšetko," povedal rozhodne a potom hlavu mierne pootočil na Shinkiho a Arayeho, „vlastne...mám dilema."
Naku sa trocha nechápavo vzdialila, no on jej s úsmevom vrátil pohľad: „Nadovšetko milujem tri osoby v živote...takže neviem koho najviac."
„Kankurou!" na lícach sa jej zjavil smiech, zatiaľ čo si poutierala slanú tvár, „nemáš si predsa vyberať. Všetkých narovnako!"
„Jasné," venoval jej laskyplný pohľad, ktorým na ňu nepozrel už dlho.
„Takže sprcha a nemocnica?" Naku podišla ku posteli a vzala Shinkiho na ruky.
„Kašlať sprchu," mávol rukou, „dám si na seba niečo, čo nebude tak priťahovať slnko a ideme..."