Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

75.

„Neznášam rána," povzdychol si potichu Kankurou s tvárou v dlaniach.
K jeho lamentovaniu sa pridával už len budík, ktorého slabé pípanie naznačovalo skoro vybitú batériu. Lútkar nemal veľa času nazvyš a tak si stihol zmyť fialové fľaky od líčidiel a z chladničky vziať dve jablká.
Na zasadnutí si vyslúžil nejeden škaredý pohľad za to, že posediačky zaspával. Jeho brat, Kazekage, sa na tom fajn zabával, bolo to omnoho lepšie ako tliachanie starých páprdov Suny. Keby mu aspoň hovorili nové veci a nie také, čo sa dočítal vo zvitkoch od obchodníkov. Nakoniec, len s nie moc veľkou radosťou sa rozhodlo, že sa Gaara bude musieť stretnúť s týmito obchodnými zástupcami. Už za pár dní, ale našťastie len v skrytej Trávnatej. No i tak nebol vodca dediny z toho spokojný. Po zasadnutí sa vybrali súrodenci na skorší obed. Kankurou si ho tak trocha vydupal. Rozhovor s bratom mu osviežil náladu a tak sa spokojnejší vydal domov.

„...som doma!"
Tam to však akosi zívalo prázdnotou. Ani malá lampička v kuchyni, čo býva rozsvietená celý deň aj napriek tomu, že tam je svetlo, bolo zhasnutá. Ako keby sa za tú dobu nikto ničoho nedotkol.
„Naku?" Kankurou sa poobzeral a začal chodiť po miestnostiach.

Čím ďalej chodil, tým viac mal pocit, že si z neho uťahuje. Vnuknutie pozrieť si skrine, ho absolútne vyviedlo z miery. Kopu vecí bolo preč. Zišiel dole schodmi a civel do obývačkovej steny. Naku bola preč a Araya s ňou. Najprv neveril, no to ticho a akési prázdno ho zapriahlo, aby sa spamätal. Ako prietrž hnevu, letel do domu svojho švagra, Shiza, kde býval spolu so ženou a dvoma synmi. Zabúchal na dvere a otvoril mu, teraz už pätnásť ročný Shiro. Chlapec, ktorý kedysi hovoril Tanaris, že by rád používal psov ako ninkeny, no miesto toho zdedil talent na genjutsu.

„Ahoj, strýko Kankurou," daroval mu široký úsmev.
„Ahoj, je u vás tvoja teta?"
Pri tejto otázke zmrzol, poobzeral sa za seba a podišiel k nemu bližšie.
Šepol: „Je tu. Aj s Arayem, ale prosím nepovedz, že som ťa pustil dobrovoľne."
„Neboj sa," aj by sa usmial, ale bol moc naštvaný, „držíme spolu. Ďakujem."
Lútkar vbehol do domu a za ním sa rútil mladý Shiro: „Strýýýko Kankurou, povedal som ti, že sem nejdeš!"
„Sklapni!" mávol na neho rukou a už sa dostal do obývačky, kde čakal Shizo.
„Čo tu robíš?" opýtal sa pán domu.
„Prišiel som si po ženu. Kde je?"
Jej modrovlasý brat z Kankurovej strohosti mlčal. Manželka mu sedela na gauči a s obavami sledovala situáciu. Ani jeden z nich nečakal, že sa Kankurou dostaví osobne.
„Hore. V podkrovnej."
„Fajn."

Dvere sa s vŕzgnutím otvorili a on uvidel ženu, sedieť chrbtom k nemu. K hrudníku si pritláčala syna a húpala ho. Hlasivky sa mu takmer zatriasli pod nejakým divným pazvukom, ktorým chcel vyjadriť pohoršenie.
„To všetko kvôli aviváži? Rozhodneš sa odísť? To nemyslíš vážne?!"
Len sa húpala a húpala...
„Si normálna aspoň trochu?"
„To ty nie si normálny!" otočila na neho fialové oči a mala v nich slzy.
„JA?!" vybliakol, „ja sa doma starám o všetko a ty mi povieš toto?!"
„Stále len kričíš," potiahla nosom, „nevenuješ sa mi. Máš snáď inú?"
Malý Araya spustil hlasitý plač potom, čo sa izbou rozhostilo rinčanie skla. Kankurou v na neho netypickom hnedom oblečení, mal ruku vystretú ku komode, z ktorej zvrhol sklenú vázu. Funel ako býk. Adrenalín sa mu vyplavil do každej jednej bunky.
„Čo si to povedala?!" tón, ktorý počula ju vydesil, pritisla syna bližšie k sebe, aby upokojila jeho plač.

Radšej ani na neho nepozerala, lebo sa bála a dobre urobila. Kankurou, hlavne teda v minulosti, bol známy tým, že dokázal veľmi naháňať strach. Nastala vlna ticha. Dusného, na nevydržanie. Občas bolo počuť ako Araya zavzlykal, alebo si niečo zabľabotal.

„Odlož malého."
Nechcela pôvodne poslúchnuť ale to, čo počula v tej vete, ju jednoducho prinútilo urobiť v momente, čo chcel. Ručičky a nožičky bábätka sa ostali hmýriť na posteli a ona sa postavila približne do stredu miestnosti. Nebola blízko, no zároveň medzi nimi zostávali tie dva, tri metre.
„Ako si dovolíš ma osočiť, že som ti neverný?"
Nezmohla sa na nič iné, ako na sklopenie zraku ku zaprášenému kobercu.
„Som buď zavretý v práci alebo doma, pretože na nič iné nemám čas," pokračoval ráznejšie, až sa začal rozhukovať, „si doma a len depkaríš, neupratuješ, nevaríš...vďaka bohu, že si aspoň k malému začala chodiť v noci! A čo Shinki?! Je v nemocnici už neviem koľko a ty si tam nebola schopná ísť?! Musíme fakt vyzerať ako krásny pár, keď matka serie na syna s infekciou a ani nepríde!"
„Prestaň...to nie je pravda!" prekričala ho.
„Tak ako si mám vysvetliť, že tam nechceš ísť?! Si zbabelec!"
„Ja?!" jej hlas už prehlučoval len vysoké tóny Arayeho, „ja som zbabelec? Pozri sa na seba! Čo si ty urobil, keď som potratila? Schoval si sa pod sukňu ostatných!!!"
„S týmto nezačínaj!" ukázal na ňu prstom, „ toto sú dve rozdielne veci!"
„A v čom sú rozdielne?!" až ju krk zabolel od kriku.
„Teraz máme dve malé deti, ktoré sa nepostarajú samy o seba!!! Chceš, aby ti umrelo od hladu, aby bolo v špinavých veciach? Alebo čo vlastne chceš?!" prišiel k nej krok a kým mu kontrovala výškami, dostali sa úplne k sebe.
„Máš to isté! Postavil si sa chrbtom k problému!"
„Buď ticho! Situácia je teraz úplne iná!"
„Nebudem a nie je!"
„Neprovokuj! Daj sa konečne dokopy, pretože začínaš byť zrelá na cvokára!"