Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

96. - 97.

Blikajúce svetielka domu Inuzukovcov, ale aj okolitých značne bránilo temnote noci rozliehať sa v Tanarisinej izbe. Oči nasmerované do stropu sa jej ani len nepohli. Jej syn typicky spokojne búval v postieľke za ich nohami a muž bez trička ležal vedľa nej. I napriek tomu, že sa neobzerala po ňom, vedela že Sasuke nespí. Nemusela sa pýtať prečo, lebo tušila, že to má podobný dôvod, ako jej nespavosť.

Ani nevedela zrátať, koľko dní je tomu, čo takto naposledy ležali. Bolo to veľmi príjemné. Spoločná, klasická pohoda. Dieťa spalo ako dudek a oni dvaja po boku jeden druhého. Vlasy ešte stále vo vianočnom drdole sa šuchli po vankúši. Hnedými očami skúmala Sasukeho črty biele ako sneh, ktorého vonku stále pribúdalo. Padla jej do oka jeho tvrdo vykrojená sánkova kosť. Hlavne jej časť pod uchom. Sasuke je príťažlivý muž. A to len ležal s prikrývkou hneď pod pazuchami a nijak sa neksichtil. Radšej si nezačala pokladať otázky, kedy sa toto všetko zbehlo. V mysli sa jej usadil len ten večer, kedy sa u neho pohádali.

Nadvihla sa trocha nad neho. Krčiac obočie, chrbtom ukazováku sa jemne dotkla rany nad bradou. Tiché zhíknutie nasledovalo potom, ako Sasuke zdrapil jej zápästie. Bolo to rýchlejšie, než dokázala vidieť a pochopiť. Hrdlo jej zovrelo, keď sa na ňu uprel. Mal v tmavých dúhovkách niečo zvláštne. Leskli sa mu v tom prítmí viac, než normálne.

„Prepáč mi tú peru..." šepla, že ju ledva bolo počuť.
S gučou v hrtane sa však veľmi zle rozpráva a jej slová zneli dosť priškrtene. Nespúšťal z nej zrak a Tanarisine telo si nevedelo vybrať, aké fyziologické prejavy má vykonať. Inuzuku znervózňovalo, že v poslednej dobe nedokázala moc čítať niektoré jeho aspekty chovania. Uchihu ten jemnučký šteklivý pocit podráždil a on zase vykypel. Dobre si uvedomoval, že táto kunoichi v jeho osobe opäť vzbudila pocity. Pravdaže, že tých negatívnych je viac, ako pozitívnych. Všimol si, že už dlhšiu dobu viac preciťuje okolňajšie podnety. Nepáčilo sa mu to. Vyvolávalo to všemožné, nepredvídateľné odozvy. A na jednu z nich si teraz spomenul.

Smrteľný stisk jeho dlane povolil, až napokon Sasuke zložil ruku tam, kde ju mal predtým. Tanaris tak končatina ostala visieť v priestore. Pohľad nechával na nej. Chcela sa ho dotknúť a opatrne skúsila obkresliť spomínanú sánku, ktorá jej prišla tak sexy. So zatajeným dychom očakávala priečenie sa. Prešla sem a tam, keď v tom privrel oči. Vyložila si to ako dobré znamenie a dosadla na neho celou plochou dlane. Dych sa Tanaris začal chvieť pod tichým ospravedlneniami. Rana od zubov vyzerala skutočne bolestivo. Sasuke sa nakoniec prevalil na bok, zakrývajúc jej líce veľkou dlaňou. Oprel ich čelá a klesli s nimi do vankúšov. Prsty zaboril do jej vlasov. Prieduškami sa mu vyškriabal ľútosťou a výčitkami zhorený vzduch, ktorý bol zreteľne počuť: „Odpusť..."
Schúlil sa k nej a vyplnil tým priestor medzi ich telami. Začal masírovať temeno, ktorým prelomil skriňu. Vážne to mohol urobiť? Čo bol za človeka, keď súčasť jeho samotného otĺkol ako poslednú handru?

„Som monštrum..."
Mlčala. I keď vedela, že v srdci má rozhodne dobro...bol tam aj jeho opak. Nebrala ho ako monštrum, ktorým sa nazýval, ale uvedomovala si, že veľká časť jeho ja má vybudované základy na nenávisti a násilí. Ale ona sama nebola o nič normálnejšia. Veď, ktorá normálna žena prehryzne mužovi peru a odhodí ho cez celú obývačku? Aj ona bola monštrum a to, že sú rovnakí ju ukľudňovalo. No aj tak tak nechcela nad nimi uvažovať v takomto zmysle.
„Obaja sme nenormálny..."