Deadly debts ✅

Tápanie

,,Možno by si nemala toľko premýšľať," povedal jej potichu.

Clio Jonesová sa ani len neodvážila nadvihnúť zrak od klávesnice, aby sa naňho pozrela. Okuliare s čiernym rámom jej začínali pomaličky skĺzať po koreni nosa, ale ona len mlčky sedela. Sedela, počúvala zvuk nástenných hodín a dívala sa na kúsok sveta pod svojimi nohami, ktorý jej pripadal byť sypký tak, ako ešte nikdy predtým.

Neťukala.

Už niekoľko dní nedokázala na papier dostať zmysluplného slova, čo Yasua, ako jej staršieho brata, úprimne desilo.

Tápala.

Biely hárok papiera otvorený na pracovnej ploche obrazovky počítača zdobili len tri čierne bodky napísané ďaleko od seba. Tak ďaleko, až medzi sebou vytvárali akési prázdne miesta, ako tie, ktoré jej ostali v srdci po tom, čo Dante odišiel.

,,Čo je horšie, Yasuo? Tak povedz mi, ty, ako učiteľ, čo je horšie?" konečne prehovorila, ,,Premýšľať veľa, alebo nepremýšľať vôbec? Pretože ja dokážem oboje. Ale nedokážem niečo, čo je medzi tým. Buď som mŕtva alebo som nažive. Buď nemyslím, alebo myslím veľa, a cítim veľa. Pretože to je spôsob, akým som."

,,Clio."

,,No tak," vyprskla, ,,do toho. Len mi to povedz! Povedz mi, že som bola naivná a hlúpa, keď som verila, že to, čo bolo medzi nami...že sa kvôli mne vzdá Tenebrisu. Povedz mi, že si mi vravel, že robím chybu. Že sa správal až príliš dobre a prijateľne na to, aby mu to mohlo vydržať dlhšie. Viem, že to chceš," znechutene mľaskla jazykom.

,,Clio," zopakoval. ,,Nie. Ja nechcem. Chcel som len, aby si vedela, že v Luxe je pre teba vždy miesto. Vždy máš u nás dvere otvorené. Mohla by si sa vrátiť ku strážcom. Ani písanie ti už nejde tak, ako kedysi."

Yasuo nemal v úmysle ublížiť jej. Clio sa však jeho slová očividne ostro dotkli. V očiach jej nebezpečne zaiskril oheň, ktorý ho div nezačal meniť na popol. ,,To VÔBEC nie je pravda!" vyhŕkne.

,,Tak čo znamenajú tie tri bodky?"

,,Pokračovanie," odpovie o poznanie pokojnejšie Clio. ,,Nekonečná slov, ktoré mám v sebe. A ja ich budem písať."

(Clio)

Mala som v sebe hnev. Bolesť. Pozerala som sa späť s ľútosťou, pozerala som sa spätne a spomínala na minulosť, ako som ignorovala, keď mi vraveli, že mám utekať tak ďaleko, ako len dokážem. Že nie je pre mňa ten pravý a nie je ma hoden. Ignorovala som to tak dlho, že mal dostatok času stať sa stredobodom môjho vesmíru. A čo sa stane, keď človek príde o stredobod svojho vesmíru?

Príde o svoje slnko. Nechá sa unášať tmou.

V tme sa stal spánok mojím najlepším priateľom. Volala som ho Lars. Vždy ma dokázal zbaviť temných myšlienok. Odpútať ma od nie vždy krásnej reality. V podstate bol dobrý. Nepoznala som nikoho, komu by ublížil. Mal modré vlasy. Tetovanie kompasu. Nosieval svojské oblečenie. Neprekážalo mu jeden deň mať na sebe havajskú košeľu a hneď na ďalší kimono. Bol zvláštny, rovnako ako osoba, po ktorej som ho pomenovala. Mal svoje čaro. Bol strážcom snov.

Spravila som si kávu. Lars Tempest nemal rád ten nápoj. Vždy si ale rád dal čaj, pretože krásne vonia po ovocí alebo bylinkách. Kávu pokladal za znepokojivo temne vyzerajúcu vec so sladko-horkou príchuťou. Ibaže môj život nebol čaj. Nebol ani čokoládou, ktorú som tak rada jedla. Dal by sa prirovnať ku káve, ibaže som mala pocit, že v súčasnosti je len akousi žbrndou, možno šťankou, a možno dokonca úplnou sračkou. Popravde, ani som nepotrebovala, aby bol môj život čokoládou alebo čajom. Chcela som len jedno: aby bolo všetko fajn. Nie aby to chutilo alebo dokonca vonialo odporne. Len fajn. Stačila len tá káva.