Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

77.

Lútkar sa na večer vrátil domov a nikde nikoho nebolo. Dom bol celý zhasnutý a po nikom ani stopy. Srdce mu prudko zovrelo. Ako besný začal behať po všetkých miestnostiach a hľadať dôkazy, či ho jeho žena opustila a posledné potraviny boli milodarom. S úľavou zistil, že ani jedna vec nezmizla a že dokonca, kúpeľňa bola umytá! Neveril vlastným očiam, no bol rád. Relaxujúc po neskutočne dlhej dobe, sa vyvalil pred televíziu a sledoval, dokým sa nezotmelo. Užíval si bezstarostnú chvíľu, ktorá mu dodala energie a pocit pierka vo vetre.

Nad Sunou už žiarili hviezdy, keď sa dvere domu otvorili. Spolu s pieskom, pučiacim sa pod kolesami kočiara, počul hmkanie svojich dvojčiat. Objavil sa mlčky v chodbe, kde mu Naku venovala krátky pohľad. Vzala si Arayeho na ruky, kým Kankurou vyslobodil spod deky Shinkiho. Objal syna a pobozkal do ho do modrých...no ešte sa to nedalo nazvať vlasmi. Zrakom zbehol k Aryaemu, ktorý ho fialovými očkami vyhľadal. Pristúpil k nim a veľkou dlaňou prešiel malému po hlavičke, darujúc bozk. Odtiahol sa od synátora a zrazu bola Kankurova tvár blízko tej jej. Po dobe, ktorú ani nevedel už spočítať.
Po pôrode sa začali obaja naplno venovať deťom a na manželské prvky ako spoločné večere, prechádzky či sex, zrazu nebolo času. Padali unavení do postele ako muchy postriekané repelentom, koľko krát aj bez pusy na dobrú noc. A keď sa zdalo, že aspekty sa začínajú ustaľovať, prišla táto ich kríza.

Kankurou si s Naku začal vymieňať pohľad, no znervóznela z toho len ona. Kúsala sa do pier a pot sa predieral na jej pokožku. A čo sa vtedy dialo v jeho hlave?

Na rovinu?

Mal v nej prázdno. Sledoval jej nekľudné dúhovky, ktoré sa čas od času občas trochu menili. Nakoniec sa rozhodol vyviaznuť z tejto divnej situácie: „Poď do obývačky, mám jednu novinu."
S náznakom sĺz prikývla a obaja sa presunuli na gauč. Srdce jej rozpumpovalo po tele teplo. Sadla si len na kraj matracu, ako keby bola pripravená na odchod, keby ju náhodou novinka príliš vydesila.
„Do Kazekageho kancelárie dnes priletel havran," Kankurou si posadil chlapčeka tak, aby videl na mamu pred sebou, „Tanaris porodila."
Naku sa jej pochmúrny výraz v momente zmenil. Tvár sa jej celá rozjasnila, oči sa jej rozšírili radosťou a pery úsmevom: „To je úžasné!"
Kankurovi skoro prišlo do plaču pri jej výraze. Prehltol guču z ničoho nič narastenú v krku a pokračoval: „Malý má tri a pol kila, štyridsaťpäť centimetrov a narodil sa deviateho."
Jeho manželke sa obočie spokojne skrížilo s rukou u hrude: „Jééj, som teta, som nadšená. Malý sa volá?"
„Segawa."
Nálada jej trocha pri tom mene poklesla, vybavila sa jej vojna. Článok prstu, ktorý jej chýbal na jednej ruke, bude toho večnou pripomienkou.
„Naku."
„Áno?" dvihla na neho hlavu, trocha zmätená z vyrušenia v uvažovaní.
„Tá kupeľňa...dík," povedal a odkráčal preč.

Jeho manželka ešte nejakú dobu sedela s Arayem v náručí. Mysliac na Tanaris a modliac sa za ňu, aby všetko zvládla, nakŕmila deti a uložila spať. Zmorene sa zviezla do perín. Chvíľu nenápadne pozorovala Kankura, ako si prezeral nejaké papiere od rady starších. Zaspala s prichystanou otázkou na svojho muža, tou istou, akú mu položila na začiatok dnešného dňa...

„Kazekage-sama! Ste v poriadku?" pribehol k nemu jeden zo starších, keď sa zviezol po strome na trávu.
Neodpovedal mu. Hypnotizoval nejaký neurčitý bod pred sebou. Mohlo to byť stebielko trávy, alebo kôra stromu. Srdce mu bilo splašene. Zmeska pocitov, ktorú by najradšej vypľul v ňom rástla a rástla. Zo sekundy na sekundu.
Prečo od toho nie je viac ako čakal? Prečo je ten pocit tak mätúci? Veď je to šťastie, malý poklad. Kus z neho.
„Kazekage-sama," starší naňho opäť prehovoril a obavy sa mu prelínali tvárou.
„Narodil sa mi syn..." šepol vydesený červenovlasý vodca. 
 „Gaara-sama! Gratulujem vám," muž sa svižne uklonil.
Mal však strach, pretože jeho Kazekage ani neodpovedal naspäť a navyše vyzeral ako by videl ducha. Dostal veľmi zlú predtuchu a modlil sa, aby nebola pravda: „Tanaris-sama je v poriadku, však?"
On mu nebadateľne prikývol a člen rady si viditeľne vydýchol s rukou na srdci. S krátkymi slovami na ospravedlnenie nechal Gaaru na pokoji. Vyzeral, že to naozaj potrebuje. A nemýlil sa. Godaime nemohol tomu uveriť, že je otcom. Nemal ako tomu uveriť. Prišlo mu to, že Tanaris sa narodilo dieťa, no nie jemu. Pľúca mu takmer zhoreli v ohni výčitiek. Takto to nemalo byť. Takto nemal reagovať.
‚Čo som to, preboha za človeka? Čo som to, preboha za...otca?!' vytrysklo mu v hlave pri pohľade na Sasukeho rukopis. Otec. Bolo to pomenovanie, ktorú mu k nemu nesedelo a zároveň nemal na výber. Necítil sa tak.

Roztrasenými rukami pozrel na malý zvitok. Doteraz si ten list neprečítal, videl len číslovku a dátum a už bol mentálne kdesi preč. S veľkým nádychom zliezol po maličkých slovkách a jeho vnútro naplnil strach, keď porozumel vetám, ktoré stručne popisovali priebeh pôrodu a zdravie Tanaris. Znepokojil sa ešte viac a od potlačovaných emócií, pevne pokrčil kus papiera...

Ďalšie dni novorodenca prebiehali tak, že ho obletovala Hikari so Sasukem. Po týždni sa Masashi vrátil do dediny, kvôli svojmu postu. Temari ako riaditeľka nemocnice ho nemohla zastupovať, kvôli tomu že bola dočasný Kazekage.
Tanaris každým dňom začínala naberať sily. Čím ďalej, tým viac odbremeňovala Hikari, ktorá všetko dovtedy v poriadku zvládala vďaka tomu, že Sasuke si vzal na starosť Segawu, zatiaľ čo ona mala Tanaris. Nakoniec sa jej stav o hodne zlepšil a ona mohla chodiť ako rybička i keď ju únava zdolávala každý deň.
Večer, kedy Segawa mal tri týždne si všetci traja sadli do luxusnej obývačky bohatého sídla.

Hikari spokojne zaklonila hlavu: „Oddýýýých!"
„Jako dobre, že?" Tanaris nadvihla s úsmevom pohár, v ktorom mala džús, „len škoda, že mám nealko."
„Ešte nemôžeš," blondína jej darovala úškrn, „ale to vieš."
„Viem," prevrátila s úsmevom oči, „vďaka tebe mám takú prednášku o tom, ako sa starať o malé dieťa, že mi to až lezie hore krkom."
Kamarátky sa zasmiali a Sasuke si potichu usrkol z vína. Zvyšok večera sa rozprávali o podobných, mamičkovských veciach. Samozrejme, Sasukeho to nudilo a tak sa pobral do postele. Pár minút spočinul v izbe Tanaris, i keď skôr by som to nazvala komnatou a sledoval cez drevené mriežky útle telíčko, spokojne vydychujúce. Cez soplíky v drobnom nošteku ho bolo zreteľne počuť a on sa nad tým pousmial. Často sa naňho díval...

„Hikari, som veľmi šťastná za všetku pomoc," Tanaris sa napila džúsu a pohladila ju po stehne.
„Nie je zač," mávla rukou, „pre teba s radosťou. Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná, že si sa dala dohromady."
Tanaris sa vybavili prvé dni, kedy si priala, aby jej telo nebolo jej. Horúčky, bolesti, návaly studeného potu. Vnímala okolie, no prekypovala indisponovanosťou akokoľvek reagovať.
„Asi ti budem ďakovať do konca života," vyškerila sa na ňu, „aj ostatným a hlavne...Sasukemu."
Zmĺkla a oči zabodla do zeme. Bolo to všetko až moc divoké, pretože veci v jej hlave nemajú byť, ako sú. Mala dosť neusporiadané myšlienky a to len preto, lebo sa neuberali ku Gaarovi. No aktuálne spojenie s ním bolo chabé sťa dym, ktorý rozoženiete rukou. Mizivé práve vďaka Kazekageho absencií v jej všetkých a to že náročných problémov.

„Tanaris..."
Dvihla hnedé oči na ňu a pokúsila sa o úsmev: „Prepáč, zamyslela som sa."
„Rozumiem ti."
Inuzuka prekvapene na ňu vzhliadla a Hikari sa zvedavo obzrela po tmavej zárubni, kde zmizol Sasuke: „Chápem, musí to byť..."
Ani sama nevedela nájsť správne slová, no tušila, čo sa asi tak deje. Tanaris pokrútila hlavou s tým, že je všetko v poriadku. Z časti neklamala a dúfala, že téma konverzácie sa zmení.
„Zvládneš to tu? A aj on?" ozvala sa znova blondínka, „nemám ostať ešte pár dní?"
„Nemusíš, moja. Dohoda platí. Pomôžeš nám presťahovať sa do nášho domu a už to zvládneme..."