Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

77.

„Máš pocit, že si neviem nakúpiť?" vyšlo z neho a on mal chuť si otrieskať hlavu o stôl, že prehovoril prvý.
„Nie, nemám," použila dosť neidenfikovateľný tón.
Niečo medzi potláčanou hrdosťou a ľútosťou. Len malú chvíľku sa zvládol na ňu dívať. Bola krásna ako vždy, no zhuntovaná. Celé zle. Nakoniec sa nebol schopný na ňu dívať a pobral sa do postele.

Spal dlho, aspoň mu to tak prišlo. Väčšinou o piatej, šiestej už bol na nohách, pretože mu Shinki nedal na výber. Už dlho sa nezobudil prirodzene. Dnes sa mu to však podarilo. Druhý krát otvoril oči, otočený smerom k stene, ktorú teraz nebolo vidieť. Výhľad mu kazila Naku s knižkou položenou na hlave. Evidentne zaspala pri čítaní.

„Hlupáčik..." povedal potichu a zložil jej čiernu knihu.
Jemne sa poškriabala na nose a otočila sa k nemu tvárou, budiac sa. V tom momente sa lútkar hneď otočil do stropu. Vedel, že ho sleduje. Pálilo ho to viac ako to otravné slnko. Preglgol a raňajšie sucho v ústach mu robilo ešte horší pocit.
Naraz sa ozvala tichučkým hlasom: „Čo môžem dnes pre teba urobiť?"
V hrudnom koši mu zaburácal smiech, ktorý ale nepustil von. Niečo urobiť pre neho? Obzrel sa po nej a čakal všetko, ale nie sánky zatnuté vo vážnom výraze. Zamračil sa a hlesol: „Nestíhal som umyť kúpeľňu a ani záchod. Vyzerá to tam hrozne."
Nič nepovedala, len sa otočila na druhý bok. Aj si chcel odfrknuť, ale zaujalo ho niečo iné. Oči mu uleteli k budíku: „Ako, to že je osem a oni sa nezobudili?"
„Zobudili," ozvala sa až príliš jednoducho.
„Hm..." posadil sa a trocha smutne pretrel tvár...stále lepšie ako sa hádať, nie?
Po dlhej dobe sa vyspaný pobral do sprchy a potom do práce. Hneď si to namieril do kancelárie jeho brata.

„Zdravím, Kazekage-sama," ozval sa uštipačne v dverách.
„Idiot," strelila po ňom Temari, „keby si nemal deti, zastupuješ Gaaru ty."
„Muhehe," Kankurou si pošúchal ruky a diabolsky sa zasmial.
„Mimochodom," pozrela z papiera na papier, „čo Naku? Lepšie?"
„Iná otázka by nebola?" rozložil rukami, „ahoj, Kankurou! Ako sa máš?"
„A ty si sa ma spýtal ako sa mám?" až teraz dvihla na neho oči a zastavila sa v povinnostiach.
„Dobre, neurážaj sa."
„Neurážam sa," opäť porovnávala nejaké dva spisy, „len konštatujem."
„Och," Kankurou prevrátil očami, „si nejaká dôležitá za tým stolom."
„Dosť rečí," spražila ho a unavene odložila veci, „ja len...prepáč, nemám moc času. Čo mi chceš?"
„Viem, že sa to moc nehodí, ale Naku sa vrátila domov. Nemohla by si ju vytiahnuť niekam? Mala by sa prevetrať."
Temari nadvihla obočie a pozrela na vežu papierov po pravici. Nie, že by bola veľká, no malou ste ju nazvať nemohli.
„Kankurou, som fakt zaneprázdnená."
„Chápem," stisol pery a dal sa na odchod.
Pánty zavŕzgali a on ostal stáť jednou nohou vonku: „Kankurou!"
„Áno, Kazekage-sama?"
„Prestaň s tým," dostala chuť šmariť po ňom pero, no nechcelo sa jej ho potom dvihnúť, „ak si niečo zoberieš na ramená, budem dnes mať na tvoju ženu čas."
On spustil ramená: „Božéé a nemáš tam radšej niečo iné ako papiere?"
„A čo by si chcel?" úsmev sa jej pohrával na tvári, zatiaľ čo sa oprela do kresla.
„Tak, vírivku...nejaký ľadový drink do toho...možno...psychicky stabilnú manželku?"
„Kankurou, to posledné bolo hnusné," rozhorčila sa nad ním a nastavila ruku so značným kusom roboty.
„A čo mám robiť ako si z toho uťahovať? Plakanie mi nepomohlo a alkohol nie je riešenie."
„Aspoň, že to, braček," pousmiala sa a papiermi v rukách mykla smerom k nemu.
Váhavo stál a rozmýšľal, či ich prijať. Sám toho mal dosť. I keď Shinkiho po dvoch týždňoch nezobral do práce, stále mal toho do aleluja. Navyše mu syn v jeho pracovni chýbal.
„Nó," nadvihla obočie, „tak čo? Vezmeš niečo na seba?"
„Vieš," lútkar prestúpil z nohy na nohu, „asi nie."

Rýchlo sa otočil na päte a zdrhol najrýchlejšie ako mohol. Nemal chuť sa už prepínať, nie kvôli nej. Cestou do jeho kancelárie sa mračil a chytali ho slabé výčitky svedomia. Shikamarove slová mu chodili po rozume, pokúsiť sa na to všetko ísť inak. Ani si neuvedomil a sedel vo svojom kresle. Lakte mal opreté o hranu stola, dumajúc v obedňajšom svetle slnka. Stačila spomienka na ráno a jemu svitlo konečné rozhodnutie. On sa snažil...teraz je rada na nej.