Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

74.

„Chcem...zomrieť..." ozvalo sa šeptom do noci.
Uchiha sa takmer strhol, čo bol tak ponorený do meditácie. Slová, ktoré počul mu skoro vyrvali pľúca z hrudníku. Vytiahol sa na nohy a posadil sa k nej na posteľ.

„Cítiš teplotu, alebo mám doniesť teplomer?"
„Chcem. Zomrieť."
„Nemôžeš."
„Chcem."
„Nedopustím to."
„Sasuke," prevalila sa z jedného boku na druhý, aby mali tváre k sebe, „nemám už silu."
Jemne pritlačil pery o seba a privrel oči: „Vidím..."
„Chcem, aby bolo po všetkom."
„Viem."
„Prosím."
„O čo?"
„O čokoľvek...len nech už môžem spať. Nech môžem dýchať, chodiť a netrpieť touto bolesťou a trápením."
„Za pár dní prídu medici zo Suny a aj z Konohy. Potom sa uvidí."
„Nič neuvidím! Chcem von dieťa..."
„Tanaris," zložil tenké papuče z nôh a posadil sa bližšie.
„Mám všetkého po krk."
„Viem."
„Boha, zas to tvoje viem."
„Robím pre teba všetko, čo môžem."

Odpoveďou mu bol plač. Rezignovane sklonil hlavu a čierne havranie vlasy ho pošteklili na tvári. Kdesi v úplnej tme si prezrel svoje rezné rany na rukách. V posledných dňoch pribudli, šikovne ich však zakrýval pred ňou. Žena po jeho boku mu až príliš pripomínala rodinu. Spomienky na brata a rodičov mu čoraz viac zatieňovali myseľ. Nútili ho premýšľať a trýzniť sa. Psychicky aj fyzicky. Jeho ťažké dýchanie sa ozývalo v stenách tmavej spálne, ale jeho sluch to vôbec nepoberal.

Ucítil teplý pocit na hánkach a otvárajúc zorné pole si uvedomil, že si ľahol. Telo mal stiahnuté v kŕči a s narastajúcim príjemným pocitom na dlani sa tento kŕč strácal. Tlkot srdca, ktorý cítil na jej vnútornej strane zápästí ho upútal a donútil ho vnímať.

Bum, bum...

Nič viac. Len slabučké bubnovanie do jeho brušiek prstov. Otvoril oči a uvidel fádny strop. Pripomenulo mu to nemocnicu. Doktor. Pôrod. Krv. Do pľúc sa mu znova nahnal dym neurčitého pocitu. Niečo medzi obavami a zodpovednosťou. Sám nevedel, čo ho čaká a bol nesmierne rád, že do Vírivej prídu špičky vo svojom odbore. Sám už mal prichystané eso, keby pečať bola nezvládnuteľná. Schmatol ju pevne a ona sa strhla. Od ľaku sa aj dieťa zatriaslo. Jeho ticho vyslovené meno prehliadol a natočil sa telom k nej. Triaška napádala jej telo a vo výraze sa jej odrážal strach. Zmeravel z toho. Hnedé oči ho prepaľovali a on keby mohol, spustil by ramená: „Prepáč."

Nebol si istý nad nejakým hm, čo vyšlo z jej hrdla. Mohol to byť kľudne aj nejaký šuchot lístia alebo čľupnutie ryby na vodnej hladine. Skĺzol jeho tmavými obsidiánmi na červené znaky. Dotyk opustil jej dlaň a spočinul na líci. Obdivoval, aká je vždy horúca. Pripadal si ako úplný ľad proti nej. A tušil, že ich duše sú na tom rovnako a to mu nedávalo zmysel. Mala v sebe kliatbu, ktorú niesol aj on. Kliatbu pomsty, krvichtivosti a násilia. Vedel, že niekde hlboko v nej sa skrýva zlo. Drieme práve vďaka mužovi, ktorý aj jemu rozvrátil život na niekoľko rokov. Avšak tento kúsok z nej netrčal i keď ho mala. On sa nenávisti ešte nezbavil. Chcel a chce, ale za tie posledné roky nespravil žiadny pokrok.

„Neboj sa ma..."
„Tak to nehovor tak chladne," sánky sa jej pohybovali pod veľkou dlaňou a tá sa zatla, keď sa chcela pretočiť naspäť tvárou k oknu.
Našiel v jej pohľade akúsi zúrivosť a to sa mu nepáčilo. Práve to bol dôvod, prečo dnes pečať besnila.
„Kľud, Tanaris."
Posmešne si odfrkla a mala pocit, že zas sa rozhovor tohto typu opakuje asi po miliónty krát. A vtedy, keď už v duchu mala pár nadávok voči nemu, oprel si čelo o to jej. Tak, ako to robila jeho mama. Tanaris prudko nasala kyslík a ponechala ho v sebe. Prsty zaborené vzadu na temene jej vyslali zimomriavky do chrbta, cez ktorý prešli do ľavej nohy.
„Všetko zvládneš..." odmlčal sa akoby váhal, „spolu to zvládneme."
Ticho súhlasila a okamžite sa jeho blízka prítomnosť vzdialila a on zanechávajúc za sebou klon, vyšiel do kuchyne zahnať čudesné...veci...

„Kazekage-sama," v dverách sa objavil Baki, „máte čas?"
„Samozrejme," venoval mu ľahký úsmev a začal mu venovať plnú pozornosť.
Muž so zakrytou polovicou tváre sa zastavil pred stolom a položil naň tri zvitky: „Obchodné dohody so Zemou Železa."
„Výborne," vzal si papiere do rúk, „pokiaľ sa nemýlim tak obchodujeme s oblečením, papierom a horninami?"
„Áno, zasadnutie rady ohľadom tohto by sa malo konať zajtra o ôsmej ráno."
Gaara otrávene klesol na stoličke: „Sobotu o ôsmej ráno? Nemajú, čo cez víkend robiť?"
Baki mierne pokrčil ramenami a s úklonom začal od stola ustupovať.
„Daj prosím ťa po niekom vedieť Kankurovi."
„Hai. Dovidenia, Gaara-sama."

Muža na gauči budil buchot a to dosť silný. Rozlepil zrak s rozmachlenými líčidlami a pretrel si oči. Pre istotu, aby vyzeral ešte horšie. Ospalo docupital k dverám a otvoril ich. Divil sa, že to Naku neurobila za neho, no tušil, že je na neho urazená.
„Baki? Ty čo tu?"
„Prepáč, že ruším, zajtra o ôsmej ráno je zasadnutie."
„Super," prevrátil očami, „všetko?"
„Áno," prehovoril trocha zaseknuto a pozdrav nechal niekde v uprostred, pretože mu lútkar zavrel pred nosom.
Nespokojne si nastavil budík a pokračoval v doterajšej činnosti.