Zmätený Kazekage (pripravuje sa revamp)

34.

„Kam ideme?" spýtala sa Tanaris a otáčala sa smerom, kde mala ona namierené.
„Najprv do obchodu s oblečením a potom ku mne," na toto si Tanaris povzdychla.
Do toho sa im pripojila Maoi: „Výborne Hikari, ja pôjdem hneď z obchodu ku sebe a donesiem si veci."
„A potom Tanaris pripravíme. Namaľujeme..." Hikari sa nakláňala, aby cez Tanaris popri chôdzi videla na Maoi.
„A spravíme vlasy," takmer jej skočila do reči hnedovláska Maoi.
„Uooou, uoou, uou, tak počkať!" zastavila Tanaris, postavila sa oproti nim a dlane dvihla smerom k nim, „žiadne také výmysly nebudete robiť, jasné? Stačí, že si kupujem šaty, nič viac."
„Ale no ták, Tanaris," Hikari zaklonila hlavu a k nej sa pridala aj Maoi.
„A prečo nie? Aspoň sa budeš Kazekagemu páčiť, nie?" zachichotali sa obidve.
Tanaris si dala ruky v bok a prevrátila očami: „Bože...on tam asi bude. Len to nie."
„No tak Tanaris. Poď," obe ju začali ťahať za ruky a dovliekli ju až do obchodu s krásnymi šatami.

Predávajúce ženy boli zo Zeme Železa a pravidelne im ich krajčíri nosili do Suny tie najkrajšie šaty, aké ušili. V Sune ani nikde nablízku takýto obchod nebol a tak sa im veľmi darilo. Tanaris s nechuťou vošla dnu a zostala niekde uprostred, zatiaľ čo jej dve spoločníčky vybehli každá iným smerom, aby poobzerali a vybrali šaty pre Tanaris.
„Tie sú krásne...pozri," Inuzuka si sadla do kresla, ktoré tam bolo a Maoi k nej priletela so zlatými trblietajúcimi sa šatami.
„No hej," flegmaticky ich pochválila a obzerala si obchod.
„Och..." odvrkla jej Maoi a išla si obzerať ďalšie nádhery.

Obchod mal pekne omietnuté bordové steny a po stenách biele papierové lampy, ktoré svietili bledučkým svetlom a tak dodávali obchodu útulnosť. Pri pulte, kde by mala teraz sedieť predavačka, bola len prázdna zamatová stolička a vedľa pultu bol zas pult krajčírsky. Na ňom položené rôzne kúsky látok, ihly, gombíky, strieborné stužky, nožnice a kotúčik čiernej nite. Na opačnej strane obchodu sa vynímali na pravej stene samé zrkadlá a na ľavej pozavesované šaty a sukne, v ktorých sa dve medičky prehrabávali.

„Prosím prajete si? " Tanaris až skoro vyľakala predavačka s metrom okolo krku, ktorá mohla mať asi okolo šesťdesiatky.
Pozerala na ňu ponad okuliare a Tanaris sa nejako prebrala: „Prepáčte, prišla som si sem vybrať šaty, najlepšie tak červenej farby."
„Na akú udalosť?" opýtala sa jej a na to si jej kamarátky všimli, že už prišla predávajúca a prišli k nej, „ach...dobrý večer Hikari-san."
Úctivo sa poklonila: „Dobrý večer."
„Tak, mali by sme sa do toho pustiť," staršia paní sa na Tanaris milo usmiala a vyzerala nadšene, čo sa o Tanaris povedať nedalo.
„Na akú udalosť to potrebujete?" vybrala sa k šatom a prešla dlaňou po hŕbke šiat.
„Dnes večer sa na akadémii chystá večierok pre senseiov."
„Aha, takže niečo formálnejšie...a hovorili ste, že červené. Hneď sa vám na to pozriem," žena sa začala prehrabávať medzi šatami zavesenými na ramienkach a hneď vytiahla troje.

Maoi ich schytila do rúk a položila na malý gauč, na ktorom predtým sedela Tanaris. Pomaly ani nepoložila tú svoju várku šatov, prišla k nej vysmiata Hikari s ďalšou. Tanaris len s nadávaním zobrala prvé a vliezla do kabínky.

„...tak ako to ide?" blondínka sa postavila na špičky a nedočkavo postávala neďaleko kabíny.
„Bože Hikari, veď tam s týmito nie je ani minútu," s úškrnom ju zahriakla Maoi, „nechaj ju dýchať."
„Nechám, ale toto sú posledné červené šaty a sú aj najkrajšie z nich. Musia sa jej páčiť. Musia."
„Neboj sa. Sú úžasné a keď už tak nemá inú možnosť," založila ruky pri hrudi a pozerala na predavačku, ktorá mala v tvári podobnú nedočkavosť.

Po malej chvíľke Tanaris vyšla spoza závesu v červených šatách z jemného monofilu, na drobnučko sieťkovaná látka. Na hrudníku a v pase boli šaty obtiahnuté, no sukňa sa rozprestrela do nadýchanej vrstvy látky.
Tanaris s úsmevom prehovorila: „Tak tieto."
Predavačka založila rukami so smiechom: „Ááách, ja som vedela, že sa vám tieto budú páčiť, preto som ich aj nechala na koniec," podišla k dievčaťu v šatách a chytila ju za ruku, „veľmi vám sedia. Červená farba vám vskutku sekne a ladia vám k tomu aj tie znaky na lícach."
„Tanaris si dokonalá," v úžase vzdychla Hikari a Maoi zasnene prikyvovala.

Žena s vráskami a metrom okolo krku držala Tanaris za ruku a otočila krásku okolo svojej osi: „Ste nádherná. Tie šaty sú jedny z najluxusnejších aké máme," chytila kúsok látky nariasenej sukne medzi prsty, „monofil je obyčajne veľmi drsná, nekrčivá a málo poddajná látka, no tento materiál, ako vidíte a aj sama cítite, je omnoho príjemnejší. Je totiž tkaná spoločne s hodvábom. Vďaka tomu je mäkšia a aj na pohľad krajšia – lesklejšia. Látka je nariasená na sukni aj na hrudníku. Má niekoľko vrstiev, takže sú aj teplejšie. Určite ste si všimli, že najprv je našitý biely monofil a potom na ňom červený."
„Ďakujem veľmi pekne. Sú naozaj pekné a viete čo...idem už aj v nich," kývla hlavou na predavačku a ona jej odstrihla štítok zo šiat.
Potichu sa premiestnila za pult a začala niečo ťukať do kasy. Tanaris sa naspäť obzrela na seba do zrkadla a po veľmi dlhej dobe sa cítila krásna. Otočila sa na dve kolegyne a s pýtavým pohľadom sa na ne pozrela: „Tak?"
„Naozaj Tanaris sú...skvelé, úžasné!"
„A vidíš ako si nechcela ísť," rozložila rukami Maoi, „asi by sme si už ale mali pohnúť."
„Jasné, idem zaplatiť," Tanaris sa usmiala takým neveriackym štýlom a pretrela si čelo.

Zaplatila a rovno v šatách s kapsou v ruke, kde mala svoje veci, sa vybrala s Hikari do jej domu. Medzitým, Maoi odskočila k sebe. Jej dom bol iba o dva ďalej ako Hikarin. Ako sa Maoi vrátila, čakala Tanaris úprava vlasov, ktorú tie dve výmyselníčky plánovali. Samozrejme, že z toho nadšená moc nebola. S nekonečným hundraním sa nakoniec dala prehovoriť a dovolila im, aby s ňou niečo spravili.
Po necelej pol hodinke mala Tanaris svoje vyše pliec vlasy natočené do ľahučkých vĺn a jej oči Hikari zvýraznila čiernou ceruzkou a riasi špirálou. Nechýbal červený rúž, bronzová farba na líčka a trojica mladých kunoichi sa vybrala na večierok konajúci sa na akadémii...

Na dverách sa ozvalo trieskanie.
„...veď áno, idem!" muž zišiel zo schodov, „ach...každý ma len naháňa v poslednej dobe."
Po ceste zakopol a zanadával. Dotrepal sa ku dverám a otvoril ich: „Prichystaný, Kankurou?"
„Ach, veď hej! Och, nenaháňaj ma toľko!"
„A prečo by som nemohol? Trvá ti to toľko, že Naku šla popredu s kolegyňami," rozložil rukami a jeho brat sa zapozeral na jeho oblečenie.
„Hmm...musím povedať, že dobre si sa obliekol," poznamenal Kankurou.
„Ďakujem. Osobne si myslím, že mám dobrý štýl obliekania," hrdo prehlásil Gaara a pozrel sa sám sebe na oblečenie.
Čierne nohavice, čierne tričko s obdĺžnikovým výstrihom a na ňom červený plášť – jednoduché ale elegantné.
„Keby som išiel v kage rúchu bolo by to zvláštne, nie?"
„Nepolemizuj a poď," brat zamkol dom a pobehol tri kroky.
„Ja zdržujem polemizovaním?" zamračil sa.
„Vidíš zase polemizuješ, či zdržuješ polemizovaním, tak nepolemizuj o tom, či nás tvoje polemizovanie zdržuje a poď," rozhadzoval muž rukami.
„Kankurou, kam na toto chodíš?!" Gaara sa chytil za čelo a konečne sa pohol...

„...inak...je ti jasné, že tam bude Tanaris?" prehovoril Kankurou po nejakej chvíľke, lebo až teraz našiel odvahu.
„Hm, no viem," povedal celkom skleslo, naposledy čo sa stretli to vyzeralo, že to skončí ako riadna fraška, ale nakoniec to skončilo slzami a objímaním.
„Ale veď, keď ste sa tak...no ako to povedať. Hm, celkom udobrili, tak by to mohlo byť fajn," uvažoval jeho brat a škriabal sa na brade.
Gaara si tiež uvedomil, že by to nemuselo byť až také hrozné: „Máš pravdu. Bude to fajn." pozrel sa pred seba a videl v diaľke akadémiu s rozsvietenými svetlami vo veľkej aule.
„Mimochodom, Gaara, keď sme pri Tanaris, tak vyhral som stávku," brat sa s víťazným úsmevom pozrel na Kazekageho.
„To nie je možné," udivene sa naňho pozrel.
„Poviem ti, že ja som sa od začiatku videl ako porazený, no náhoda je fakt blbec."
„Takže ty mi chceš povedať, že Temari nevyklebetila Shikamarovi, že som Tanaris zase objímal? Ako o tom vieš?"
„Dnes som sa ho na to pýtal a zostal z toho riadne mimo."
„Fajn. Tak teda po mne môžeš chcieť jednu vec – tak sme sa dohodli nie? Čo to bude?"
„Ešte neviem, to musí prísť so situáciou," pokrčil plecami lútkar.
„Ako povieš, brat môj," kútiky sa červenovlasému mladíkovi trocha zdvihli do úsmevu.

Prešli pár krokov a boli pri vchode na akadémiu. Kankurou s Gaarom vošli cez dokorán otvorené drevené dvojdvere do auly. Všetky zraky sa premiestnili na muža v červenom plášti. Ľudia stojaci uprostred auly sa uhli na bok, aby mohol Kazekage nerušene vstúpiť do samého srdca miestnosti, on pár krokov podišiel a kývnutím hlavy na jednu aj druhú stranu všetkých zdravil a keď na konci davu ľudí zbadal pri stole Tanaris, zastavil sa a skoro s ním aj krv v jeho žilách.