(Clio)
Od toho dňa, kedy som sa rozprávala s Eris, som sa pravidelne menila na Luxčanku a dávala na svojho malého pozor. Bála som sa oňho. Nechcela som, aby mu Tenebrisčania ubližovali tak, ako kedysi ubližovali mne. Hlavne taká Eris s Lamiou. Tiež ale aj ich kamaráti.
Istá časť mňa sa ale veľmi tešila z toho, že po dlhom čase sa na Luxčanku smela premeniť. Občas človeku proste zachýba byť pre ľudí neviditeľnou. Môcť si len tak nepozorovane cestovať tam, kam sa mi len zachcelo. Dostať sa na rôzne zaujímavé miesta ako sú strechy budov, z ktorých boli pekné výhľady - hlavne v noci. Trochu som sa tak cítila ako v nejakej počítačovej hre. Kinda like Assassin's Creed a tak. Zájsť si len tak nepozorovane do múzea či galérie, zoologickej záhrady alebo Disneylandu...To bolo proste moje. Pretože bolo jedno, aká stará som už bola - rozprávky som proste milovala.
Tiež bolo ale občas fajn nepozorovane si vypočuť rozhovory druhých ľudí. Taká moja mama toho naklebetila celkom dosť a často viac, než by som si želala.
Cítila som sa tak, ako nikdy predtým. Na jednej strane som sa cítila vyčerpaná a ubolená, no na strane druhej naplnená a šťastná. Bola zo mňa mama. Stále som tomu nemohla uveriť.
Materská láska pre mňa bola niečím nepodobným ničomu inému na svete. Bolo to niečo, vďaka čomu som bola oveľa viac všímavejšia, vnímavejšia, starostlivejšia a obetavejšia.
Turner ma v nemocnici navštevoval každý jeden deň. Nosil mi čerstvé ovocie a bavil sa na mojom výraze v tvári, keď som zistila, že v balíčku od neho, obsahujúcom medzi ovocím a zeleninou aj pečivo, tavené syrčeky a nátierky, nie je žiadna čokoláda.
,,AM I JOKE TO YOU?"
Napokon so smiechom v tvári vyhrabal čokoládky a keksíky z batoha, ktorý mal na chrbte. Úplne mi odľahlo, keď som to videla. Pobozkala som ho za to. Tomu sa proste povie - výhodný obchod.
,,Zaslúžiš si to, Clio. Si úžasná. A dala si mi to, čo žiadna pred tebou nie. Tie najkrajšie dary na svete," posadí sa ku mne na posteľ, objíme ma okolo pása a s láskou sa zadíva na nášho synčeka, ktorého opatrne držím na rukách.
,,Henryyy, pozri sa, to je tvoj tataaa..." pošepnem mu. Henry sa zamrví v perinke a zvedavo si premeriava svet okolo seba. Vtedy pociťujem taký príval lásky, ako ešte nikdy. Bolo to akoby sa moje srdce zapĺňalo a zároveň vylievalo do celého môjho okolia. Bolo to čosi úžasné a ja som nechcela, aby sa to vôbec niekedy skončilo.
Budem mať doma dvoch chalanov. Predstavovala som si, ako Henryho Turner vedie predovšetkým k športu - k futbalu, alebo ako ho učí jazdiť na bicykli. Predstavovala som si, ako Henrymu čítam rôzne rozprávky a vodím ho za ruku do školy, kreatívne vymýšľajúc odpovede na tie najzákernejšie otázky od svojho zvedavého dieťaťa. Boli to krásne predstavy. A ja som nechcela v jeho výchove zlyhať. Vychovať niekoho podobného takej Eris, dajme tomu.
Vedela som, že sa práve začína najšťastnejšie obdobie môjho života. Občas som až mala pocit, že si také šťastie nezaslúžim. No bolo tu a ja som bola zaň rada a chcela som, aby pri nás zostávalo.
Turner napokon dokončil školu a zobral prácu lektora vo vesmírnom centre na plný úväzok. Zo mňa bola po novom spisovateľka na materskej dovolenke, chystajúca sa na svoju vlastnú svadbu. Bolo to zvláštne. Ja...A svadba. No dialo sa to.
,,Ešte pred pár rokmi by som sa smial, ak by mi niekto povedal, že ťa vôbec niekedy takto uvidím," poznamená Lars, keď ma uvidí v svadobných šatách. Moja mama od nadšenia priam plakala, keď ma v nich videla.
,,Všetci ste ma zrejme očakávali so samými mačkami a knihami okolo seba. Nevravím, že by sa mi taký život nepozdával...No myslím si, že takto je to napokon omnoho lepšie. Mám okolo seba ľudí, ktorých milujem a dávam im to najlepšie zo seba, čo viem," zadívam sa do zrkadla a napokon zamyslene sklopím zrak ku kytici z pivoniek.
_______________________________________
Ahojte 🙂
Dej príbehu sa schyľuje ku koncu a toto sú jeho posledné časti 🙂 rozhodla som sa ich tak, ako aj včera, publikovať naraz, vrátane poďakovania a úprimného prehovoru 🙂
Za čítanie Deadly debts a celkovo spätnú väzbu Vám patrí jedno veľké ďakujem. ❤️