(Clio)
A potom prišiel ten deň. Veci som naň mala pobalené už niekoľko dlhých dní dopredu. Všetko bolo pripravené a s Turnerom sme boli neustále v strehu. Shearah štrikovala posledné dni viac, než obvykle, a mňa stále viac znervózňovalo, že jej to ide zo dňa na deň lepšie. Veď už dokázala uštrikovať aj macíka!
Bol pomerne teplý, slnečný deň. Ráno som sa rozlúčila s Turnerom a očakávala som, že sa domov tak skoro kvôli povinnostiam nevráti, čo ma popravde, celkom znepokojovalo, ba zneisťovalo, pretože som sa cítila ako jeden veľký, nafúknutý balón, ktorý by mal každú chvíľu prasknúť.
Pôrod mohol prísť každú chvíľu a bola som z toho ako taká kôpka nervov, hlavne preto, aké jednoduché činnosti som so svojím veľkým bruškom tak ľahko nedokázala, a inokedy by boli pre mňa hračkou.
Celkom som si ale na svoje bruško akosi zvykla a nechcelo sa mi veriť, že už čoskoro bude podstatne menšie.
Na maličké som sa veľmi tešila. Pôrodu som sa bála a mala pred ním určitý rešpekt, no nevedela som sa dočkať, kedy v rukách budem držať mini verziu Turnera a mňa. Malinkatého človiečika, ktorý nám bude spôsobovať radosti i starosti.
Posledné dni som si prečítala množstvo kníh o materstve. Mnoho rád mi dávala tiež moja mama, no na jej rady som dávala aj v minulosti len málokedy. Moja mama mi stále tak trochu pripadala byť ako tínedžerka uviaznutá v tele dospelej, zrelej ženy. Stavila by som sa, že ešte na staré kolená sa bude premávať po kúpaliskách, kde bude baliť mladých plavčíkov.
Priala by som jej však spoznať skôr niekoho rozumnejšieho a staršieho v jej rokoch. Niekoho, kto sa nebude na nej priživovať a pravidelne sa pri mojich návštevách u mamy premávať v trencloch - pretože to Benny naozaj robil a naozaj sa mi to hnusilo. Obzvlášť preto, lebo som na návštevy k mame najčastejšie chodila ohlásene.
Odtiekla mi plodová voda.
A vtedy sa začala panika.
Volala som Turnerovi, ktorý mi povedal, že je na ceste, a hneď pri mne bude. No keďže sa mi plynutie času zdalo byť akési iné, už po tom, čo som s ním dovolala, som sa sama seba pýtala, kde toľko viazne, prezliekla som sa, pozbierala si svoje veci a chystala sa nasadnúť do auta a ísť do pôrodnice.
Myslela som si, že už som v beztak dosť veľkom blázinci, no to by sa však pri mojom aute zrazu nemusela zjaviť Shearah a pripomínajúc mi viac, než inokedy postavu zo Sims 3 pri pohľade na rodiacu ženu, kričať: ,,Pane Bože, Pane Bože, Pane Bože! Už je to tu! Čoskoro budem tata!"
,,Prestaň, Shearah!" vynervovane ju okríknem. ,,A choď prosím zistiť, kde presne je Turner!"
Nasadnem do auta a vsuniem sa na miesto šoféra. Potom si razím cestu do pôrodnice, a je mi tak trochu jedno, že som na určitých úsekoch prekročila maximálnu povolenú rýchlosť. Bola som zadýchaná a z môjho čela sa lial pot. Turnerovi som zanechala správu, že som už pred nemocnicou.
,,Turner sem šprintuje. Aj Lars sem šprintuje. Aj Yasuo sem šprintuje. Aj Ester! A najrýchlejšie šprintuje Yasuo!"
,,ESTER?! KTO JE DO RITI, ESTER?!" okríknem Shearah, ktorá sa opäť pri mne zjavila.
,,Moja najlepšia kamoška! Teda, až po tebe, ty máš prvenstvo vždy, ako moja nastávajúca žena..."
,,Shearah, mlč už!"
,,Srandujem, samozrejme," priam až šialene sa zasmeje. Dnes jej to drbalo aleže poriadne. Dostanem sa do nemocnice za Shearahinho "Tlač, tlač, tlač!" ktoré na mňa kričala ešte na chodbe. A bolo jej jedno, nakoľko som otvorená a že som na chodbe.
To som so zatnutými zubami ešte nejako zvládala. Horšie však bolo to, čo nasledovalo potom v pôrodnici. Bolestivé vyšetrenia, čakanie na to, kým sa dostatočne otvorím a následný prevoz na pôrodnú sálu, kde má šupli na pôrodné kreslo zadkom dohora. Bol tu už aj Turner, ktorý zmierňoval moje napätie. Yasuo dohováral Shearah, ktorá ako "tata číslo 2" nechcela opustiť miestnosť. Veľmi som mu za to bola vďačná.
,,Si trápna, Shearah. Už sa spamätať konečne! Nevidíš, že tvoje správanie práve teraz nikomu neprospieva?"
A potom došiel Lars. ,,Stačilo. Shearah, Yasuo...Bude lepšie, ak počkáme na chodbe."
Len matne som sa sústredila na to, ako odchádzajú z miestnosti. Môj priestor totižto obklopoval personál a Turner, ktorý ma držal za ruku. A tiež tá bolesť. Nevnímala som, koľko času prešlo. Miestami som mala pocit, že rodím v čierno-čiernej tme a personál som viac-menej spoznávala podľa hlasu. Tlačila som a kričala na celú miestnosť. Nie raz si v duchu aj zanadávala.
Chcela by som povedať, že pôrod prebiehal hladko. A vlastne...Pôrod bol oproti tomu, čo sa dialo po ňom, tamer ako rozprávkový sen. Po ňom totižto prišlo zašívanie.
Narodil sa nám krásny, zdravý chlapček, ktorého som si zamilovala takmer ihneď. Videla som ho len na veľmi krátko...No bola to láska na prvý pohľad. Nazvali sme ho Henry. Náš chlapček sa bude volať Henry Davis.
Bola som vyčerpaná. No zároveň som bola spokojná, pretože som mala po pôrode a aj ja, aj malý Henry sme boli živí a zdraví.