(Dante)
Toto miesto som našiel vďaka Googlu, s ktorým ma kedysi naučila pracovať Clio Jonesová. Bola to skutočne šikovná vecička, ktorá vedela odpovede snáď na čokoľvek. Dokonca aj na to, kde ľudia z tohoto sveta najčastejšie páchajú samovraždy. Neprekvapilo ma, že som medzi tými miestami objavoval mosty alebo metrá. Ak už umrieť, chcel som to ale spraviť so štýlom.
Väčšina z týchto miest však nevyzerala práve najvábnejšie. Vlastne...Keď sa jedná o takúto vec... Ľuďom, čo to dokážu spraviť, je to už obvykle asi všetko jedno.
I tak som však portálom vycestoval do Japonska. Mne to akosi jedno nebolo.
Tojinbo útesy v meste Fukui mali skutočne čosi do seba. Skaly, do ktorých narážali obrovské vlny mora a silný vietor, ktorý mi bičoval tvár...Pristihol som sa, že tu chcem len tak stáť a dívať sa, napriek tomu, aké jednoduché by bolo skoncovať tu so sebou. Proste skočiť tam dolu, kde moje telo nikto nikdy nenájde. Alebo možno aj nájde, ak ho niekam vyplaví more, či ho niekto z toho mora vyloví. Aká veľká však bola šanca?
Nevedel som, koľko času som tu strávil. Pripadalo mi to ako stáť na vrchole sveta, ale zároveň jeho konci.
Rozhodne to bolo najnáročnejšie rozhodnutie, aké som sa kedy chystal spraviť. A veľmi rýchlo sa mohlo stať aj posledným.
Stojím na úplnom okraji skál, keď zacítim, že ma niekto pozoruje. Je to akási nízka, blonďatá žena, pôsobila ako turistka. ,,Ste v poriadku, pane?" spýta sa ma ustarostene.
,,Hej, úplne," zaklamem.
,,Nevyzeráte...Ste dobitý. Čo sa vám stalo?"
,,Uhm. Vskutku zábavná príhoda v bare," zaklamem.
,,Aha," dievčina chápavo pokývne. Potom je ticho.
,,Je tu krásne. Čo poviete?" rozhodne sa so mnou ďalej viesť konverzáciu.
,,Áno. To je."
,,Ou...Ešte som sa vám nepredstavila. Volám sa Grace. A čo vy?"
,,Dante."
,,To je veľmi pekné meno. Vlastne...Celkovo nechápem, čo tu robí tak atraktívny, mladý muž tak sám a dobitý," usmeje sa na mňa. Optimizmus z nej priam sršal.
,,Som si istý, že to nechcete vedieť," odpoviem úprimne.
,,Oh, nie! Že ste sa nechystali- Prosím, povedzte mi, že ste nechceli spraviť niečo tak otrasné a...A..." rozhadzuje okolo seba rukami, ,,že ste nechceli SKOČIŤ?!" spýta sa ma zhrozene.
,,A čo ak vám poviem, že áno, Grace?"
,,Tak vedzte, že je to len zlé obdobie vo vašom živote. A za ním príde lepšie, krajšie, kedy budete ďakovať za to, že ste niečo takéto nikdy neurobili."
,,A čo ak som to všetko dobré už odhodil?"
,,Prídu ďalšie šance! Nikdy nie je neskoro začať odznova. Chce to len...Prísť na iné myšlienky. Poďte za mnou, pozývam vás na čaj alebo kávu. Len vás prosím, nerobte hlúposti."
Pokrútim hlavou. ,,Smiem vás objať, Grace?"
,,Ale samozrejme! Ak vám to pomôže...Pokojne ma môžete objať. Mám rada objatia. Sú jednou z najlepších vecí na svete."
Pristúpim k nej a objímem ju. Bola taká maličká...Takmer ako všetky dievčatá, ktorým som kedy ublížil, uvedomím si.
Skloním sa k nej a pošepnem jej: ,,Nedovolím vám viac ma spoznať, Grace. Toto má byť koniec. Nie nová kapitola," odtrhnem sa od nej a skočím zo skál. Počujem za sebou jej zdesený krik a pišťanie. Potom padám a lámem sa, hoci som už predtým bol zlomený. Aj na sklonku svojho života som kreténom.