(Lars)
Či som videl to, ako Tenebrisčania mlátia Danteho?
Áno. Áno, videl.
Ostávalo však pre mňa otázkou, či som tomu chcel zabrániť.
Bojoval som s týmto rozhodnutím. Hneval som sa sám na seba za to, že istá časť mňa Danteho ľutovala a chcel som tomu zabrániť napriek tomu, že som vedel, že si to Dante vlastne aj zaslúži.
Potom mi však vlastne prišlo, že ani ja s Yasuom a Shearah sme sa pred časom nezachovali inak. Rozdiel bol len v tom, že my sme boli Luxčania a títo chlapíci pochádzali z Tenebrisu. Tiež, Dantemu chceli ublížiť pre iné záležitosti.
Tí muži z Tenebrisu boli v presile. Mohol som si zavolať niekoho z Luxu na pomoc, ak by som chcel. Ostávalo však pre mňa otázkou, kto z nich by bol takým dobrákom, že by Dantemu chcel pomôcť.
Nikto. Nikto by to nespravil.
Spravil by som to ja? Neviem.
Na rozhodovanie sa, či ich zastaviť alebo nie, mám pomerne málo času. Matne vnímam, ako sa ľudia poberajú z podniku preč, ako ich vyháňajú vyhadzovači, pretože odbila štvrtá hodina nadránom, a v jednu a tú istú chvíľu ako tlčú Tenebrisčania jedného z nich. Niežeby som nikdy predtým nebol svedkom ich hádok medzi sebou. No predsa. Toto bolo o čomsi inom.
,,Stačilo," povie napokon jeden z nich, zrejme ich vodca a pokývne rukou. Bitka, ktorej sa sám Dante nebránil, ustane. ,,Mali by sme sa vrátiť do Tenebrisu. Neznášam rána."
Danteho nechajú doriadeného a v bolestiach ležať na zemi.
Len čo odídu, pozviecham sa spod stola k nemu, schúlenému na zemi, takmer v bezvedomí. Nebol to veru najpríjemnejší pohľad.
,,Čo chceš?? Tiež si chceš kopnúť?" zrúkne na mňa, čo mu očividne dalo zabrať.
Čupnem si k nemu a pokrútim hlavou. ,,Nie. Nechcem," odpoviem.
Možno...Mohol by som ho aspoň dať do sedu. Odpoveď na to, čo by však bolo najsprávnejšie urobiť v tejto chvíli, som však vôbec nepoznal.
,,Chcem ti pomôcť." Tie slová boli plné trpkosti. Ak mu však dokázala odpustiť Clio...Dokážem to aj ja. Niežeby som niekedy spochybňoval jej či svoju vnútornú silu - no až v tejto chvíli som mal dojem, že som tú svoju skutočnú silu objavil. V tomto momente, kedy som dokázal odpustiť niekomu, kto sa vlastne ani nikdy neospravedlnil.
Dante zrejme nemal silu nejako protestovať. Mlčky a opatrne som sa ho snažil dať do sedu skôr, než si to rozmyslí. Očakával som, že bude chcieť povedať niečo, vďaka čomu svoj dobrý skutok oľutujem. Nestalo sa.
,,Prečo to robíš?" spýta sa v bolestiach, s prižmúrenými očami.
Aby som sa vyhol odpovedi, tak len poviem: ,,Buď ticho, než si to rozmyslím."
. . .
Dostal som ho do jednej z prázdnych izieb v Caesars Palace a znechutene ho zložil na posteľ. Do izby megaluxusnej, nádhernej, a na posteľ so snehovo bielymi obliečkami, ktoré by určite zašpinil, byť tak v ľudskej, zhmotnenej podobe.
Toto miesto som zvolil hlavne pre jeho blízkosť ku klubu Omnia. Viem, nebolo to ktoviečo, takto sa bez zaplatenia vlámať do prázdnej hotelovej izby. No nechať ho na tej terase tiež nebol najlepší nápad. Aspoň pre mňa nie.
Dante ostane rozvalený na posteli a po krátkej chvíli zachrápe. Nemienil som tu s ním ostať. Spravil som preňho určite viac, než by spravil ktokoľvek iný na mojom mieste, hovoril som si. Neprišiel som sem ani zďaleka preto, aby som mu robil babysitting. Som tu kvôli niečomu inému. Niečomu, čo som si nemyslel, že bude trvať tak dlho, než to spravím.
Nahmatám vo vrecku svojej bundy list od Clio Jonesovej. Mal skrčený roh a nejakým nedopatrením je na ňom tiež akýsi fliačik. Obetujem chvíľku tomu, aby som list aspoň trochu narovnal. Potom ho starostlivo uložím hneď vedľa Danteho ruky, tak, aby ho hneď len čo sa prebudí, pri sebe našiel.
Odchádzam. Nutne som potreboval dobrú sprchu a odpočinok. Tiež moju Jane. O dnešku jej nepoviem, bolo by to komplikované vysvetľovať. No vďaka nej sa aspoň jednoduchšie budem vedieť priblížiť zabudnutiu na dnešok.