(Clio)
,,Clio, sestrička.. mala by si sa posadiť," povie Yasuo pokojným hlasom, no jeho postoj mi hovorí čosi úplne iné. Čosi ako "mala by si sa posadiť, pretože sa obávam, že to, čo ti poviem - že to neustojíš." A rozhodne to vo mne vzbudzovalo čosi iné, než to, čo sa Yasuo snažil docieliť. Pokoj.
Poslúchnem ho. Yasuo nikdy nebol niekým, kto by mi chcel zle. Napriek všetkému, celému môjmu rebelantskému správaniu sa, hlúpostiam, ktoré som vo svojom živote spôsobila, bol tu. Rovnako ako aj Lars. Alebo Shearah.
Mala som šťastie.
Mala som šťastie, že som vo svojom živote mala osoby, ktoré ma poznali - poznali to najlepšie zo mňa - no i to najhoršie. A napriek tomu, že poznali i to najhoršie, tak na mňa nezanevreli a dávali mi silu a odhodlanie ísť vo svojom živote ďalej a posúvať sa ďalej vpred. Pomáhali mi otáčať a písať ďalšie strany môjho života tam, kde som chcela opravovať a prepisovať minulosť. Vrátiť sa k nej. Opakovane.
V písaní vymyslených príbehov to išlo, vrátiť sa k niečomu, vymazať to, nahradiť čímsi lepším. Alebo to celé prepísať, aj keď to už potom stratilo pôvodné čaro, no mysleli sme si, že to takto bude lepšie. Alebo rovno prepísať celú podstatu, celý dej od základov. Zmeniť to na čosi iné. Ibaže sa to už potom stalo iným príbehom.
Ale žiaľ, v knihe života to nešlo.
Išli sme len ďalej.
Každá sekunda, ktorá práve teraz odbije, je o sekundu už minulou. Píšeme len dopredu. Zbesilým tempom alebo pokojným. Shitný dej alebo záživný, plný vzácnych spomienok a zaujímavých chvíľ.
Oni mi pomáhali ísť ďalej dopredu tam, kde som napriek času, ktorý plynul stále ďalej, stála s perom na papieri alebo ho položila a premýšľala. Dívala sa podobná soche pred seba, hľadajúca únik bez schopnosti pohybu.
Usadím sa v kresle a s kamenným výrazom na tvári, ktorý nedával najavo žiadne emócie, mu odpoviem. Mnohí ľudia tomu často naleteli. Naleteli na to, že sa za tým chladným kameňom neskrýva žiaden cit.
,,Nuž dobre. Keď sa obávaš, že to neustojím," odpoviem mu presne to, čo si myslím.
,,Ide o Arcadiu. Ona.. stretáva sa s Dantem."
,,Ako stretáva?? Prečo stretáva?!"
Zamýšľam sa nad tým. Prečo? Prečo?? Ten chlap.. nedá si pokoja...
,,Čo si o tom myslíš?" spýta sa.
,,Poznám Danteho. Zraníš jeho ego - bude chcieť zraniť on teba. Arcadia je Turnerova sestra - sestra muža, ktorého nenávidí. Bojím sa, že jej bude chcieť ublížiť. Jej. Mne. Turnerovi. A tak ďalej. Proste.. nedá si pokoja. Je nebezpečný."
,,Čo s tým spravíme?"
Myknem plecami a pokrútim hlavou. ,,Neviem. Asi nebude na škodu začať sa kamarátiť so svojou švagrinkou. I keď nepoznám veľa dievčat, ktoré by dávali na radu svojej kamarátky týkajúcu sa toho, že ten a ten chalan je totálny kretén, a mala by sa mu vyvarovať."
(Arcadia)
Zvažovala som rozchod so svojím aktuálnym priateľom. Randenie s ním ma bavilo stále menej a menej. Nenávidela som rutinu, do ktorej takmer každý vzťah (keď nie úplne každý) po čase upadal. Už ma tak nepriťahoval a zdalo sa mi, že jediná vec, kvôli ktorej s ním ešte stále ostávam, je sex. Tance, ktoré som milovala najviac, boli práve tie sexovacie. Ale s ním ma prestávalo baviť i to. A tak sa priznám, že som mu občas zahla.
O chalanov som nemala núdzu. Bola som mladá, chcela som skúšať nové veci. Chcela som žiť a vychutnávať si život plnými dúškami. Nevera mala ale hneď niekoľko nevýhod. Napríklad ten pocit previnilosti. Toho, že robím niečo, čím klamem človeka, ktorého mám vlastne ešte stále rada. Nechcela som to robiť. A mala som dojem, že si ten človek zaslúži pri sebe mať niekoho, kto dokáže ďaleko viac oceniť to, čo mu ponúkal.
Chcelo to rozchod. Najhoršie na tom ale bolo, že človek ho tým rozchodom nechcel zraniť. Chcel, aby bol preňho ten rozchod čo najmenej bolestivý. Aby.. aby som mu potom nechýbala. Aby sa mnou potom nechodil s tým, že ma chce späť. Nechcela som vidieť jeho sklamanú tvár, keď mu oznámim, že sa s ním rozchádzam.
Pri úvahách som si takmer sotva všimla osobu, ktorá kráčala predo mnou. Ona.. nebola veľmi nápadná krásou, hoci bola celkom pekná. Vždy sa mi zdalo, že sa Turnerova frajerka - teda, pardon, po novom snúbenica - ani veľmi nesnaží na ľudí zapôsobiť vzhľadom. Bola ľahko prehliadnuteľná, v dave ľudí by som si ju sotva všimla. Nevedela som, ako sa s ňou Turner dal dokopy. Vlastne som až donedávna netušila, že toto je presne ten typ dievčaťa, s ktorým by si Turner dokázal predstaviť budúcnosť. Chcela by som s ňou vychádzať dobre. Aspoň s ňou, keď už s Turnerom ani tak nie. O to viac, že po novom.. áno, mala som sa stať tetou. Budem mať synovca alebo neter. Dúfala som skôr v to druhé.
Bola som na to ale pomerne mladá, aby som chcela byť oslovovaná tetou. Malou útechou mi bolo, že decká sa nenaučia rozprávať hneď len čo sa narodia. No a to, že sa zrejme so svojim synovcom/neterou tak často stretávať nebudem.
Clio totižto bola.. zdala sa mi byť miestami voči mne až nepriateľská. Alebo len bola dosť nedôverčivá, utiahnutá, záhadná.
,,Ahoj," pozdraví ma s úsmevom, takmer až kamarátskym, čo mi spôsobí isté prekvapenie. Asi jej preplo v hlave alebo čo.
Odzdravím a na viac sa nepýtam.
Clio ale spraví niečo, čo by som od nej práve v tejto chvíli vôbec nečakala.
Sama od seba začne konverzáciu.
_______________________________________
Ahojte 🙂
Po asi dvoch týždňoch som tu opäť s novou časťou Deadly debts 🙂Viem, nie je to žiadna sláva, to, ako často publikujem...V súčasnej dobe sa hlavne venujem práci, čítaniu, keď tak, tak písaniu RPG príbehov alebo iným záležitostiam...
Po dlhom čase som sa ale opäť odhodlala vrátiť sa sem, medzi Vás...A tak vznikla táto ďalšia časť a medzi inými som tiež nedávno vytvorila krátke video k svojmu inému príbehu - Elvenu 🙂
Ide o krátku upútavku, resp. trailer, ktorý môžete nájsť hneď pri prvej kapitole Elvenu, rovnako, ako aj na YouTube 🙂 Tiež ale kto by z Vás mal záujem si to pozrieť, tak aj rovno tu ⬇️😀